truestory.sk

Čítal som si o propagande, konkrétne o niekdajšom Inštitúte pre analýzu propagandy, a hľadal si slovenské príklady, na ktorých by som si zistenia tohto Inštitútu zapamätal. 

Ospravedlňujem sa Julovi Bosákovi a jeho článku Kapitalizmus je fašizmus, že mi poslúži ako mnemotechnická pomôcka, nie je za tým nič osobné a nechcem s textom polemizovať. Len aktuálnejší prípad využitia propagandy som nenašiel.

Takže poporiadku – americký inštitút, ktorý spomínam, fungoval len 5 rokov (37 – 42) a zameriaval sa na domáce príklady propagandy a ako ich rozoznať.

Inštitút prišiel so zoznamom 7 techník, ktoré propaganda používa.

Techniky

1.

(citát z Bosákovho textu) …zatiaľ čo zemepáni parcelujú národné parky a stavajú čierne stavby posvätené zákonom zisku…

Technika menom „Name calling” má za cieľ vytvoriť strach a rozvíriť predsudky. Spája kritizovanú osobu (alebo ideu) s negatívnym symbolom. Keď Kotleba na bilboarde sľubuje, že sa zbaví parazitov, robí to isté ako keď autor textu napíše o idei, že je fašistická. Cez logickú chybu prichádza k propagandistickej skratke.

• A: Bosák využíva propagandistické techniky (pravda)
• B: Kotleba využíva propagandistické techniky a je fašista (pravda)
• C: Teda Bosák je fašista (logická chyba a name calling)

(btw, name calling je napríklad aj nazývanie Fica komunistom)

2.

… ľudí z nás robí práve spolupatričnosť a nezmieriteľnosť s utláčaním iných ľudí.

Opak predchádzajúcej techniky sa volá Glittering generalities – teda využívanie všeobecných, dobre znejúcich fráz, ku ktorým nie je možné priradiť pravdivostnú hodnotu, keďže pre každého znamenajú niečo iné a zvyčajne nehovoria vôbec nič. Technika ráta so zásahom na základné spoločenské hodnoty ako česť, rodinné hodnoty, mier a pod.

(btw, glittering generalities je aj neustále volanie Fica po istotách)

3.

Vo filme Children of men, ktorý uvádza slovinský filozof Slavoj Žižek ako predobraz spoločnosti, ku ktorej smerujeme, svet plíživo upadá.

Technika Transfer je práca s rešpektom a autoritou. Ak sa politik pomodlí na konci svojej reči, prenáša rešpekt veriacich voči cirkvi na svoju vlastnú reč. Bosák autoritu nemá, čerpá ju tak odkazom na širšiu filozofiu a sebanaplňujúce sa proroctvo z fiktívneho príbehu.

(s toutu technikou pracujú aj náckovia – a Alojz Hlina - keď sa nechávajú neustále fotiť s vlajkou)

4.

Vo filme La Haine (Nenávisť) z roku 1995 vidíme obraz parížskeho predmestia a napätie… Výjav rámcuje celý tragický príbeh filmu s tým, že rabína nahrádza slovíčko spoločnosť.

Technika Testimonial nie je nič iné ako citovanie iných. To by bolo v poriadku, propagandu ale z toho robí nezmyselný zdroj citátu. Ak sa celebrita vyjadruje ku finančnej kríze, má to rovnakú výpovednú hodnotu o kapitalizme ako citát z filmu.

5.

Kapitalizmu na človeku nezáleží… Zajtra to môžeme byť my.

Kapitalizmu na človeku nezáleží, ale autorovi áno. Je totiž muž z davu. Ktokoľvek sa snaží presvedčiť, že je jeden z nás, aby jeho snaha vyznela úprimnejšie, používa techniku Plain Folks.

(a Matovičovci majú Plain Folks priamo v mene – Obyčajní ľudia)

6.

Nemal by nás motivovať strach o seba, ale oprávnený hnev voči akejkoľvek nespravodlivosti a vôľa pomôcť tým, ktorí nemali to šťastie ako my.

Technika Bandwagon nemusí znamenať len pouličné protesty alebo volebné mítingy. Bandwagon pracuje so sociálnym tlakom. Základné heslo „Robia to všetci, mal by si aj ty“ je v tomto prípade posunuté do roviny morálnosti – mali by to robiť všetci, teda aj ty.

7.

Príkladom Card Stackingu, poslednej z techník, je vlastne celý Bosákov článok. Táto technika pracuje s kontrastom – o protistrane vyťahuje najnegatívnejšie fakty (vízie z filmov, opismi mučenia s tým, že to sa môže stať aj nám, prirovnaním k fašizmu), kým svoju pravdu vykresľuje výlučne cez pozitívne obrazy (apelmi na morálku). Táto technika sa najzložitejšie odhaľuje, keďže jej základom je vynechávanie informácii.

Intuícia propagandy

Nemyslím si, že Bosák čokoľvek z toho využíva vedome – len jednoducho naštylizoval vety, ktoré mu v ušiach pekne znejú. Ak sa však natoľko trafil do techník, ktoré boli pomenované pred 70 rokmi, skôr ako o jeho propagandistickej duši to hovorí o intuitívnosti propagandy. Netreba sa jej priučiť, je v nás. Propagandistické techniky používame už ako deti pri hádkach s rodičmi a oni naopak to používajú na nás.

Čo robí propagandu skutočne účinnou, je vyvolanie strachu a z toho plynúcej akcie. V tomto Bosák zlyháva a tak mám pre neho radu – úspešný apel na strach pozostáva zo 4 krokov:

1. hrozba (Bosák spĺňa)

2. špecifická rada ako sa má publikum k hrozbe zachovať (Bosák je príliš nekonkrétny)

3. pochopenie publika, že tieto špecifické kroky pomôžu proti hrozbe (Bosákovi nefunguje)

4. pochopenie publika, že sú schopní týchto špecifických krokov (tiež nefunguje)

Hlavné zdroje: toto a toto. 

1.

The Atlantic napísal tisíce slov o výskume z Karlovej univerzity – a to nie je na tomto článku to najpodivnejšie. Divnejšie je to, že Čech Jaroslav Flegr našiel spojitosť medzi domácimi mačkami a autonehodami.

Znie to ako sci-fi konšpirácia, ale nie je. Toxoplasma gondii, parazit, ktorej konečným hostiteľom je mačka, možno vie preprogramovať  mozog.  Potkana s toxoplasmou priťahuje mačací moč, ženy s toxoplasmou sú spoločenskejšie, z mužov robí väčších samotárov – a možno spôsobuje schizofréniu, bipolaritu a zvyšuje inklináciu k samovraždám.

2. 

Ako funguje sociálny tlak? Na príklade Facebooku a darcov orgánov vysvetľuje môj (novo)obľúbený blog Anthropology in Practice.

„If a person became obese, the likelihood his friend would also become obese was 171%. Happy friends increased the likelihood of an individual being happy by 8%.“

3.

Ak napríklad hokejisti majú mnoho rituálov, ako vlastne zisťujú, ktorý z nich im najviac pomáha? Tri veci:

• miera opakovania (rob niečo 7 krát denne, bude to účinnejšie)
• viac krokov v procedúre (pomodliť sa pred zápasom je menej ako kľaknúť si, pomodliť sa a pobozkať krížik)
• a časová presnosť (každý deň vstávať o 8:45).

Čiže, ak vám niekto dáva recepty do života, dajte si pozor, či sa vyššie uvedené neobjavuje v jeho radách. Ak áno, viete aspoň, ako uveril, že mu to pomáha, ale nič to nevypovedá o tom, ako sú jeho rady účinné.

4. 

Chyby, ktorých sa bežne dopúšťame pri štatistikách a pravdepodobnostiach – napríklad prečo ak konkurzom prejde 80 percent mužov a 20 percent žien, netreba z toho hneď vyvodzovať závery.

5.

A niečo pekné, čo vám zabije dlhé týždne – komix o výletoch zajaca po Slovensku od Američana Mareka Bennetta. Odporúčam spraviť tri veci:

1. Zistiť aké to je skvelé – napríklad cez jeho históriu Rómov na Slovensku

2. Pridať si ho na facebooku, lebo nové časti stále pribúdajú a tých 40 fanúšikov v skupine je veľká hanba

3. A hneď si predobjednať jeho knihu

(Povedal som si, že spravím pravidelný výber článkov, ktoré som čítal a stoja za to. Toto tu bude odteraz každé 2 týždne.) 

Keď som minulý týždeň dal na blog prezentáciu o príbehu v reklame, jej základnou pointou, ktorá sa – uznávam - nedala zo slideov odčítať, bolo toto: používajte príbeh – je silnejší ako fakty.

Fakty môžu predávať (u nás to kúpite najlacnejšie), ale nevytvárajú vzťah. Až keď fakty dáte do konkrétnej štruktúry, pracujete s ich kontextom a emóciami, dostanete príbeh, ktorý vie meniť ľudí, prípadne aspoň ich naviazať.

Nebudem teraz dávať vágne návody, skúsme skôr porozumieť sile príbehu.

A cez trocha iný príklad, než aký spomínam v prezentácii. 

Nový príklad

Čítam teraz knihu The God Impulse od tohto chlapíka:

Kevin Neslon je neurológ, ktorý so svojim tímom skúmal zážitky blízko smrti.

Ak vám niekto z okolia hovoril, že má takýto zážitok, nie je to úplne neobvyklé.  Prešlo si ním - podľa vlastných slov - 18 miliónov Američanov. Každý 20 človek, ktorý prežil infarkt,  sa vrátil do života s konkrétnou spomienkou, čo na „druhej strane“ zažil.

Väčšina tých zážitkov sa výrazne podobá: postupne odchádzali akýmsi tunelom, na konci ktorého bolo výrazné svetlo. Cítili pokoj a v tej chvíli im vôbec nevadilo, že zomrú. Časté (ale nie nutné) sú tiež mimotelové zážitky, vznášanie sa miestnosťou a stretnutia s mŕtvymi členmi rodiny alebo  inými nadpozemskými bytosťami.

Keby vám to niekto rozprával v krčme, bude to fascinujúce počúvanie. A ešte silnejšie, ak si rozprávajúci doniesol z „posmrtného“ života ponaučenie – napríklad, že smrť nie je taká zlá, alebo že dotyčného vrátil naspäť anjel, pretože ešte musí tu v pozemskom živote mnoho napraviť.

Nemýľte si to ale s faktami, je to len príbeh.

Čo zistil

Fakty vyzerajú skôr nejako takto:

• Tunelové videnie je známy fenomén. Keď sa váš mozog dostatočne nedokrvuje, prvé je zasiahnuté videnie. Svet cez tunel vidia aj letci, ktorí sa vyrovnávajú s preťažením, ale pokojne to môžete zažiť aj na kolotočoch.
• Výrazné svetlo? Pomiatli sa vám mozgové bunky, ktoré spracovávajú optické vnemy.
• Keď ľudia dokážu vnímať bolesť aj v amputovanej ruke, nie je to vôbec ďaleko od mimotelových zážitkov.  Komplikovanejšie a zdĺhavé na vysvetlenie, ako mozog vníma telo, ale v zásade nič, čo by sme neboli schopní napodobniť drogami.
• Anjeli, prihovárajúci sa mŕtvi rodičia, rýchle premietnutie filmu vášho života? Vec kultúry a veku. Napríklad deti sa vracajú so zážitkami z rozprávkovej krajiny, vidia zámky, obláčiky a Boha, ktorý vyzerá ako Santa Claus a rozdáva darčeky.
• A vlastne mnoho zážitkov blízko smrti nápadne pripomína vedomé snívanie.

Nuda faktov, sila príbehu

Je síce pravdepodobnejšie, že Kevin Nelson má bližšie k pravde ako tí proroci, čo hovoria o výletoch do paralelných svetov, má to ale háčik: je to nuda.

Keby vám človek po infarkte v krčme hovoril, akými fyzikálnymi procesmi prechádzal jeho mozog počas nedostatočného okysličovania, zívate.

• Na porozumenie faktov potrebujete zdĺhavý kontext, príbeh je zrozumiteľný sám o sebe.
• Fakty sú suchý výpočet, príbeh pracuje s emóciami (v tomto prípade so strachom zo smrti).
• Fakty nemajú presah, príbeh si nesie posolstvo.

A nech sú fakty od Nelsona akokoľvek zaujímavé, spýtajte sa ma po dvoch rokoch, čo sa v tej knihe písalo.

Pravdepodobne nebudem hovoriť o tom, že Nelson našiel koreláciu medzi ľuďmi, ktorí v REM fáze spánku zažívajú paralýzu, a medzi tými, čo majú zážitok blízko smrti.

Skôr vám prerozprávam Nelsonov príbeh o žene, ktorej anesteziológ pri operácii nepodal dostatok utlmujúcich liekov a ona aj keď sa nevedela pohnúť, cítila ako jej chirurg masíruje srdce a potom sa od bolesti vznášala po miestnosti.

Aj keby som si tie fakty náhodou pamätal, predsa len - nebudem vás nudiť. 

Myslím, že to sú už skoro dva roky, čo prvýkrát vznikla táto prednáška. Pôvodny zámer nevyšiel a ona ostala smutná v mojom foldri. 

Prezentoval som ju len raz, aj to skrátenú a na uzavretej prednáške, ktorú organizovali Hospodárske noviny. Časť z nej už bola publikovaná ako článok na tomto blogu. 

Škoda ju neukázať v celej kráse. 

Asi nie je úplne zrozumiteľná bez toho, aby som k nej nič nepovedal.

Navrhujem teda takúto vec: do komentárov napíšte, kde nerozumiete a ja to prepíšem do jedného, dvoch textov. Teda, ak bude záujem.

Len nepíšte, že nechápete slidy 1 až 60, to sa nikam nedopracujeme :)

Natrafil som na blog, akých sú snáď len na Tumblr milióny – jeden chlapík postuje linky na obrázky a videá.

Od obrázkového blogu na Tumblr by človek čakal trocha viac zvieratiek, hipsterov a porna, tu namiesto toho nájde screenshoty z máp a Twittera, pokazené Kindle čítačky, chybové hlášky… a celé to vyzerá ako poriadny chaos. 

Malá ochutnávka:

Blog nie je zaujímavý ani autorom, robí ho (pre mňa neznámy) dizajnér James Brindle. Prečo sa teda na ňom oplatí stráviť pár minút / hodín?

Minimálne preto, že len tomuto blogu sa venovala panelová diskusia na SXSW, na Wired sa o ňom objavila esej na 5000 slov a podobne rozsiahlo o ňom píše aj môj obľúbenec Ian Bogost.

Čo to je?

Brindle svoj blog nazval neskromne Nová estetika. A podarilo sa mu presvedčiť dostatočne veľa zaujímavých ľudí o tom, že to, čo ukazuje jeho blog, nie je len náhodný chaos, ale definuje cez neho novú umeleckú avantgardu.

Brindle ukazuje obyčajné pekné veci. Akurát - ako každá avantgarda – robí tak dávno predtým, než táto estetika na vás bude vyliezať z každej reklamnej kampane.

Ukazuje pixel art, pritom nie je trápne retro ako všetky tie Instagramy. A aj keď v centre toho celého sú technológie, vôbec nie je futuristický a nepôsobí to ako z ďalekého sci-fi. Je to len taký dokument, nudná realita, a v tom je jeho najväčšia sila. 

No a?

Hej, možno je len ďalší buzzword, ktorý rýchlo vyšumí a Brindle je akurát dobrý v self-prome. Jeho blog je možno len kolekciou jedného všímavého chlapíka, a to je všetko. 

Nech. 

Ale keby sa o pár desaťročí vnuci pýtali, čo vymyslela naša doba, s čím naše oči prichádzali denne do styku, tento blog im ako odpoveď úplne postačí. 

A keby zapárali, že čo je na tom také výnimočné, tak len zopakujte to, čo napísal Bruce Sterling vo Wired - že to sú obrázky, ktoré by človeku v roku 1982 alebo 1992 nedávali žiadny zmysel. 

(A ak som vás stále nepresvedčil o význame toho blogu, potom jedno mu ani vy nezoberiete - vďaka nemu vznikli dve výnimočné eseje od Bogosta a Sterlinga. Veľa slov, ale ešte väčšia hustota ideí na centimeter štvorcový, zďaleka nie len o umení a vizualite. Prečítajte si ich, fakt.)