1 →

Seriály, ktoré sa oplatí pozerať (diel 2)

Cez leto som pozrel niekoľko nových seriálov a pár z nich stojí za odporúčanie.

Viem, že začali/začínajú nové série Breaking Bad, HIMYM alebo Downtown Abbey, ale určite dobre strávite čas aj s týmito: 

Luther

Už to, že tam hrá Idris Elba (The Wire), by mohlo stačiť, aby som to odporúčal. Ale je toho ešte viac, čo z tohto seriálu robí podľa mňa najlepšiu detektívku posledných rokov.

Prvá dva diely sú priemerné, ale dajte tomu šancu aj ďalej – rozbehne sa to tak, že celé dve série (10 dielov spolu) dáte za poobedie. Americká drsná detektívna škola v britskom prevedení.

(seriál s podobným hereckým obsadením, ale slabším príbehom je Good Cop)

House of Lies

Po Lutherovi pre mňa ďalší veľký objav. Skupina finančných poradcov behá po Amerike a radia firmám. Bez morálky a tak, aby z toho hlavný prospech mali oni sami.

„Adult content“ ako Californication, Don Cheadle (Hotel Rwanda) v hlavnej úlohe, neošúchaná osobná linka (syn transexuál a príšerne prázdna ex) a funkčne využívaný stop-frame s rozprávaním priamo do kamery. Treba vidieť.

The Newsroom

Čo iné čakať od Aarona Sorkina (The West Wing, Moneyball, The Social Network) ako dobrý seriál s výbornými dialógmi.

Z novinárskeho prostredia nie je mnoho dobrých šou (pre mňa už len snáď britský Hacks), tento má navyše niečo naviac – názor.

A Touch Of  Cloth

Nie úplne seriál, ale dvojdielná paródia práve na televízne detektívky. Môže slúži aj ako kompletný zoznam kriminálnych klišé, ktorým sa treba nabudúce vyhnúť. Napísal to ale Charlie Brooker, tak je to hlúpe tak akurát.

Veep

Kariéra Sarah Palin bola aspoň na niečo dobrá – bola námetom pre „officeovský“ sitcom Viceprezidentka. Úrad viceprezidentky rieši len treťoradé témy, aj do toho im kecá kancelária prezidenta, a oni sa pritom tvária ako záchrancovia sveta.

Až človeku napadne, či by náš prezidentský pár nebol ešte lepší námet na sitcom.

Perception

V podstate klasická americká kriminálka so sherlockovskou hlavnou postavou. Pre mňa veľmi podobné seriálu Lie to me, z ktorého som mal podobne zmiešané pocity. Kým Lie to me mi držal nad vodou Tim Roth v hlavnej úlohe, Perception mi je zase sympatické skôr v témach než deji a postavách.

Prípady sú totiž postavené ako ilustrácie problémov neurovied – čo je realita, prečo ľudia klamú a pod. Len kvôli tomu sa pár dielov oplatí pozrieť.

Girls

Dvadsiatnici, New York, hipsterčina ako vyšitá. Nie som asi jeho cieľovkou , ale ako jeden z mála dramedy ženských seriálov ma tento baví. Také Sex v meste, akurát bez toho pozlátka.    

A čo nepozerať?

scenáristika
→

Kým začneme znova moralizovať…

Pri akomkoľvek médiu existujú dve konštanty: keď vzniknú, vždy sa o nich hovorí, že debilizujú spoločnosť. A keď starnú, nová generácia nadáva, že už nie sú také krásne ako keď vznikli za starých dobrých  čias.

Týka sa to všetkých médií bez výnimky. Počúvajte tých, ktorí hovoria, že dnes knihy upadajú, nik ich nečíta, a keď, tak hlavne ten hlúpy brak. Ich predchodcovia pred storočiami zase tvrdili, že čítanie kníh môže za morálny úpadok mládeže a deti by ich nikdy nemali čítať samy.

Tie isté argumenty počúvame aj pri údajnom úpadku televízie. Kopať do Rozborila a farmárov nie je ťažké, pohŕdať nimi sa dokonca považuje za znak dobrého vkusu, ale úprimne – v čom je táto kritika iná než tie bľaboty o knihách?

Rozboril a vkus

Kritici vychádzajú z niekoľkých  podľa mňa mylných premís.

V prvom rade cítiť domnienku, že nie každý vkus má tú istú hodnotu.  Vkus tých, ktorí sú rozhľadení, má vraj vyššiu cenu ako sedliaka z dediny, ktorý vyrástol na Senzuse a Anderovi z Košíc.

To predpokladá, že ani subjektívne pocity nie sú si navzájom rovnaké. Ak si niekto poplače pri Rozborilovom emocionálnom vydieraní, je to akási nižšia emócia, ako keď ste si poplakali pri ruskej klasike.

Ak by fanúšička Rozborila mala na škále od jedna do desať pomenovať, ako ju to emocionálne zasiahlo, a dala svojej skúsenosti osmičku, predpokladáme, že jej osmička je horšia ako tá naša, ktorú sme cítili z Dostojevského.

Skôr však než o fanúšikoch Rozborila to vypovedá o nás – bránime svoju pozíciu a staviame si obranné valy pred tými barbarmi. Pre barbarov však Rozboril robí svet znesiteľnejším a je chvalabohu pritom jedno, čo zo svojich chrámov kážeme.

Kto je obeťou?

Kritici tiež radi hovoria o obetiach. V prvom rade majú byť údajnými obeťami ľudia, ktorí v programoch účinkujú. Nevidia, že ich televízie zneužívajú, a akosi automaticky sa predpokladá, že títo ľudia po odvysielaní programu končia v depresiách, čo im to kto vyviedol.

Skúsenosť je však opačná – my vidíme ich mizerné životy, oni sú radi, že ich životy vôbec niekomu stáli za pozornosť.

Druhou obeťou sú diváci, ideálne deti. Televízie vraj využívajú špinavé psychologické triky, voči ktorým nie sú ľudia imúnni. Nasilu pretláčajú nevhodný obsah, čím naň ľudí privykajú.

Slovenské televízie majú skôr opačný problém, než aby boli kontroverzné – vládne v nich konformita. Sex a nadávky áno, ale nesmú uraziť babičky a odradiť inzerentov. Tí sú pre televíziu lepším strážnym psom než akýkoľvek zákon.

A tí mladí, o ktorých sa najviac moralizátori boja? Televízie by boli nesmierne šťastné, ak by mali na nich ten údajný vplyv. V skutočnosti im však títo diváci skôr utekajú k iným médiám a to, čo vidia tam, na takú Sodomu si naše televízie ani náhodou netrúfnu. 

(článok vyšiel v SME, pôvodný odkaz tu) 

6 →

Tri mýty o Rádiu_FM: Prečo nevadí, ak ho zrušia

Keď pravidelne za posledné roky čítam články o tom, aké ohavné by bolo zrušenie Rádia_FM, alebo keď vidím tie reakcie na sociálnych sieťach, napadnú mi vždy dve veci.

V prvom rade, že ak Rádio_FM robí niečo skutočne dobre, tak je to práca so svojou komunitou. Málokto ich má natoľko oddaných. Treba ich za to pochváliť. 

A zároveň si pre seba dodávam aj B: že v debate o Rádiu_FM sa používajú argumenty, ktoré v lepšom prípade stoja na vode, v tom horšom sú to nezmysly.

K trom najpoužívanejším argumentom by som teda rád dodal toto:

1. Rádio_FM najlepšie napĺňa definíciu verejnoprávnosti

Sory, ale to by platilo len ak by bol rok 1998. V tom čase (a predtým) existovala veľká bariéra na vstup do mediálneho priestoru. Ak ste chceli dostať k ľuďom svoj obsah, potrebovali ste vysoké vstupné náklady, licencie a drahú techniku. Vtedy skutočne kritériom verejnoprávnosti bol obsah a od štátu ste mohli požadovať, aby vykríval diery, ktoré trh nedokáže zaplniť.

Dnes je však situácia iná. Bariéry žiadne.  Potrebuješ dostať čokoľvek k publiku – nič ti nebráni a náklady v podstate hraničia s nulou.

Stavať dnešnú definíciu verejnoprávnosti na obsahu je tak viac ako ošemetné. Verejnoprávne je dnes skôr to, čo pracuje pre skupiny ľudí, ktoré nie sú samostatne schopné produkovať a vysielať obsah.

Teda – verejnoprávnym nie je to, čo podporuje minoritnú kultúru. Verejnoprávnym je to, čo sa robí pre cieľovku technologicky negramotnú alebo inak sociálne znevýhodnenú.

Rádio_FM má mediálne najgramotnejšiu cieľovku.  Robiť rádio pre nich a zakrývať sa verejnoprávnosťou, to je pre mňa to isté ako spustiť nový kanál STV určený pre geekov. V dnešnej mediálnej realite oboje nedáva zmysel.

Možno ma za túto vetu roztrháte, ale nech, stojím si za ňou – dnes, v roku 2012, je aj Drišľak so svojou cieľovkou 50+ verejnoprávnejší než Rádio_FM.

2. Ak nebude Rádio_FM, zostanú nám len rádia, ktoré hrajú sračky

Tento mýtus sa zakladá na dvoch zlých predpokladoch.

V prvom rade sa prepokladá, že ak zmizne Rádio_FM, s ním zmizne aj potreba jej poslúcháčov počúvať kvalitnú hudbu a zrazu všetci budú počúvať len Kristínku. Očividne sa to nestane. Reálne bude skôr na trhu 100-tisíc ľudí, ktorí budú hľadať, ako svoju potrebu bez Rádia_FM naplniť.

Druhý predpoklad hovorí o tom, že 100-tisíc ľudí je malý počet na to, aby to bolo pre nich komerčne zaujímavé vysielať. Nemyslím si to – pri dnešnom nasýtení trhu bude aj stotisícová cieľovka dobrým terčom.

Nestavajme si zbytočné mentálne bariéry. Potenciálny nástupca, ktorý pojme starých poslucháčov FMka a naplní ich potreby, nemusí vyzerať ako klasické rádio, platené z reklamy a vysielajúce pre lokálny trh. Neexistuje len model financovania cez reklamy. Neexistuje len analógové vysielanie. Hudba sa nešíri len cez rádio. A neexistuje len náš malý slovenský trh.

Druhé moje tvrdenie,  za ktoré ma môžete zabiť: možno je to celé naopak. Možno práve Rádio_FM, zbytočne zvýhodňované platbami zo štátu, nepripúšťa iný subjekt k tejto cieľovke. Možno práve existencia Rádia_FM je spoluzodpovedná za to, že ostatné rádiá hrajú len tie sračky.

3. Platím dane a od štátu nič nedostávam, nech mi nechajú aspoň FMko

Komunita poslucháčov Rádia_FM má pre túto spoločnosť rovnaký význam ako partia chovateľov králikov alebo ako fanúšikovia hádzanej. Nie ste lepší ani horší od nich, a pre spoločnosť prinášate rovnakú hodnotu. A všetci majú pocit, že práve to ich hobby by im mal spolufinancovať štát.

Mohol. Podľa mňa je lepšie, aby to nerobil. Čím menej natiahnutých rúk ku štátu, tým lepšie. A niekto by mohol mať tie gule, prestať sa načahovať ako prvý a potom sa stále drzo pýtať, prečo naťahujú ruky tí ostatní.  

Viem, že straty bolia. Aj to, ako ťažko sa lúči so svojimi návykmi. Ale ak sa raz zruší Rádio_FM, nebude to znamenať, že táto krajina stráca dobrý vkus. Skôr naopak. 

média
rádio_fm
verejnoprávnosť
blabla