truestory.sk

Pár mesiacov som na tento blog nič nové nepridal. 

Najskôr výhovorky

Na jeseň som totiž začal mať pocit, že som sa zasekol a môj blog pomaly stratil témy. Marketing ma nebavil (a už sa mi nechcelo fejkovať, že o ňom niečo viem). O mozgu začali pekne písať iní. Všeobecne o internetoch a technológiách som stĺpčekoval pre SME, spoločenské témy som si mohol zase riešiť v Grausovi. A transmédie a podobné somariny – publikum aj téma sa mi v týchto končinách zdala malá, aby to utiahlo celý blog. Nedepkujem, len mi prišlo rozumné prestať na chvíľu písať. 

V januári som si povedal, že začnem znova, ale potom prišli nové práce a nestíhal som písať ani tie. 

Prečo som sa na to nevykašlal

Za tie mesiace som ale zistil jednu vec – keď nepíšem blog, čítam výrazne menej. A skoro nič nové sa neučím.

Rok dozadu som si týždenne prečítal jednu – dve štúdie, pár textov po blogoch, aspoň 2 – 3 knihy mesačne, a aby som ti to zapamätal, zapisoval som si to na toto miesto. Práve vďaka písaniu som si väčšinu vecí ujasňoval, vyberal si, čo je pre mňa podstatné a dával tomu zmätku v hlave nejakú štruktúru. 

Keďže to mi najviac chýbalo (a jasné, moji čitatelia, ehm), som späť. 

A zmyslom tohto prvého postu je len to, aby som dal verejný záväzok, že zase budem písať. Nech sa na to znova nevykašlem - ako v januári.

Takže – idem si niečo pekné prečítať, nech budúci utorok vyjde na tomto blogu text (a potom raz týždenne až do konca sveta). 

Ako vzniká emócia? Ak máte v náplni práce ovplyvňovanie ľudí, kladiete si fajn otázku. Aj keď odpoveď na ňu sa stále skôr pohybuje na úrovni teórii, nie faktov. 

V súčasnosti máme 3 hlavné teórie vzniku emócii. A pri všetkých si skúste predstaviť, že ste v lese a stretli ste medveďa.   

1. James - Lang

Najstaršia stále populárna teória je od Wiliama Jamesa a Carla Langa z 19. storočia, ktorí s ňou prišli nezávisle na sebe. Obaja tvrdili, že emócia vzniká na základe fyziologického prejavu. Autonómny nervový systém reaguje na popud, vznikne prejav a z toho následne emócia.

Stretli ste medveďa -> zvýši sa vám tep a potia dlane -> vysvetlíte si to ako strach.

Stretnutie s medveďom totiž môže končiť aj inak – bez strachu, len ho stoicky obídete. A to, čo rozhoduje, či strach cítite, je fyziologický prejav, nie samotné stretnutie.

Recept na vyvolanie alebo potlačenie emócie od Jamesa a Langa znie: manipulujte s reakciou tela. V praxi sa dá dosiahnuť napríklad terapiou tancom, smiechom alebo najjednoduchšie – drogami/liekmi. Tie nezmenšia medveďa, ale nerozbúcha sa vám toľko srdce a tým sa zmenší aj strach.  

2. Cannon - Bard

Walter Cannon a Philip Bard v roku 1920 prišli s teóriou, ktorá je opačná a bližšia sedliackemu rozumu – teda že najskôr  príde emócia a simultánne s tým jej prejav.  

Stretli ste medveďa -> Bojíte sa a zároveň sa vám zvýši tep a spotia dlane.

V termínoch neurobiológie – talamus (taký rozbočovač) dostane signál o nebezpečenstve (nie o medveďovi), prepošle to do amygdaly (miesto aktivované pri emočných vzruchoch) a zároveň cez automatické nervové systémy telo dostane príkaz na zrýchlenie tepu srdca, aby sa telo lepšie okyšličovalo, keď budete utekať alebo sa brániť.  

Recept od Cannona a Barda pre diabolskích géniov: sledujte simultánne telesné prejavy, aby ste vystopovali emócie. 

3. Schachter - Singer

V 60. rokoch prišiel záujem psychológie o kognitívne funkcie mozgu a vyššie uvedené teórie už nepostačovali. Schachter a Singer v tom čase prišli s tzv. dvojfázovou teóriu emócii, podľa ktorej emócia vzniká dedukciou zo situácie.

Stretli ste medveďa a zvýšil sa vám tep -> Pred vami je niečo nebezpečné, tak sa teda bojíte. 

Počas experimentu, na základe ktorého odvodili teóriu, pichli dobrovoľníkom adrenalín, ktorý zvyšuje tep, sčervenanie v tvári a potenie rúk, teda prejavy bežné pre mnohé emócie. Kým dobrovoľníci odpovedali na osobné otázky (napríklad koľkokrát bola vaša mama neverná, a najpríjemnejšia možná odpoveď bola „Menej ako 4-krát“), do miestnosti bol vpustený herec, o ktorom si ostatní mysleli, že tiež je dobrovoľník.

Ten sa pri jednej skupine tváril nahnevane, škrtal a hádzal papiere do koša, kým pri druhej skupine bol euforický – robil si papierové lietadielka a mal výbuchy smiechu. Skupina, ktorá mala nahnevaného herca, neskôr skonštatovala, že aj ona bola nahnevaná, kým tá druhá zase hovorila, že injekcia sa aj u nich prejavovala eufóriou. 

Podobný experiment, ktorý teóriu potvrdzoval, priniesli aj Dutton a Aron. Tí nechali dobrovoľníkov prechádzať cez nebezpečný most, v ktorého strede stretli peknú asistentku a tá im dala na seba číslo. Oproti kontrolnej skupine, ktorá nebola vystavená strachu, dobrovoľníci z mosta výrazne častejšie na číslo zavolali – jednoducho si prejavy strachu na základe situácie vysvetlili ako sexuálnu príťažlivosť. 

Recept pre diabolských géniov, na základe tejto teórie: to, ako vnímate emócie, ovplyvňuje samotná situácia. Vykoľajte ľudí, dajte im akékoľvek vzrušenie a k tomu zmanipulované vysvetlenie. Klasickým príkladom je nahá žena v reklame, pri ktorej je príjemcovi vysvetľované, že sa vzrušene cítili vďaka výrobku, ktorý žena propaguje.

Ostatné články zo série o diabolských géniov si prečítajte tu. 

Hlavným impulzom, prečo som začal rozmýšľať o transmédii bol TEDxTransmedia, ktoré bolo minulý rok vo Švajčiarsku. Čo ma naučil minulý ročník, o tom som už kedysi písal.

30. septembra bolo druhé pokračovanie akcie - a videa z toho sú už chvíľku online. Pozrite si 20 prednášok, oplatí sa. Alebo kašlite na to, to dôležité z prezentácii bude postupne aj na tomto blogu. 

Jazyk vizuality

Výborným úvodom do témy je prednáška Michela Reilhaca z televízie Arte. Reilhac v nej hovorí, ako sa zmenil spôsob, ktorými média komunikujú s divákom.

Film sa za roky vyvinul v sofistikovaný vizuálny jazyk - všetko sa v ňom komunikuje cez obraz. Aj vďaka filmu sme výrazne vizuálnou kultúrou a naše oči sú využívané na komunikáciu ako bolo pred 100 rokmi čistou utópiou. 

Vizualita ale už dnes nestačí. Dnes máme totiž aktívneho diváka, nielen pasívneho prijímateľa, ktorý akceptuje obsah. V takomto svete je už jazyk pasívnych obrazov trocha málo. 

Čo je teda jazykom, ktorým s ním komunikujeme? Reilhac ho nazýva jazykom správania - nekomunikujeme slovami, nie vôňou, nie obrazom, ale tým, že sa snažíme usmerňovať kroky užívateľov, ovplyvňovať ich samotné činy.  

Jazyk správania

Jazyk správania je ale zatiaľ nový a ako ho dokonale využiť, ešte nevieme - rovnako ako Lumiérovci nevedeli, ako poriadne využiť jazyk filmu. 

Podľa Reilhaca sa ale zatiaľ objavujú tri základné štruktúrne prvky tohto jazyka 

1. playing - teda interakcie medzi ľuďmi cez herné mechanizmy
2. hoaxing - teda stieranie rozdielov medzi realitou a fikciou
3. sharing - teda zdieľanie, ale aj spolupatričnosť

Tento jazyk nie je konštrukt, umelý výmysel. Používame ho prirodzene, rovnako ako prirodzene používali vizuálny jazyk priekopníci kinematografie. Filmári ho za desaťročia dokázali vypilovať do množstva variácii a technickej dokonalosti, teraz rovnaké učenie na vlastnej skúsenosti čaká nás.

Toto sú skvelé časy, vážte si ich. A kuk aj na video s Reilhacom. 

Politika by mala byť (vraj) o rozume, ale rozum vám toho mnoho nepredá. Voľby sú rovnako emocionálne rozhodovanie ako kupovanie jogurtov. 

Nemal by som sa písať o všetkom, ale toto je dobrá príležitosť. Pád vlády a reakcie naň sú totiž galériou emocionálnych výstupov a dá sa cez ne ukazovať aj to, ako asi fungujú príbehy. A to sa už tohto blogu trocha týka. 

Ako rámec si vezmime knihu Daily News, Eternal Stories od Jacka Luleho. Lule tvrdí, že v žurnalistike existuje len 7 základných príbehov a stavia ich na klasických archetypoch od Junga. Dôvody, prečo tieto príbehy ľudia čítajú, sa spájajú s výraznou emóciou, a tá sa stáročia nemení.  

Našli by sme týchto 7 príbehov v súčasnej slovenskej politickej debate? Pri čítaní si prosím predstavte, že máte 40 rokov, pochádzate z malej dediny a v posledných voľbách ste nevolili pravicu. Alebo že máte 20, ste na vysokej a väčšinu správ o svete máte zo svojho Facebooku.   

1. Príbeh o hrdinovi 

Čítame o osobe, ktorá je schopná zahodiť všetko, aby dosiahla cieľ.  Najsilnejší príbeh o pozitívnom vzore. Nič vám v propagácii nepomôže viac, ako keď sa o vás začne šíriť tento príbeh.  

Ak sa začne takýto príbeh šíriť, druhá strana má problém. To, že euroval musíme schváliť, je racionálne a pragmatické, ale zároveň neuveriteľne nudné a nie je v tom ani štipka emócii ani príbehu. Potom jediná šanca je defenzívna: zhodiť to a ukázať, že hrdina je vlastne nezodpovedný idiot. 

2. Príbeh o dobrej matke

Ľuď číta správu, lebo potrebuje mať pocit, že niekto nad nimi drží ochrannú ruku. 

Oproti metafore o deťoch je euroval neskutočne komplikovaný. Skúste si sami v jednej vete vysvetliť, ako nás ochráni – nedá sa. Jediná emócia na ktorú môžete hrať, je ochrana príslušnosti k Európe (ale tá funguje len u časti voličov).

3. Príbeh o potope

Čítame, lebo katastrofy priťahujú a máme strach z nezvrátiteľného. Obe strany cez tento príbeh hrajú na strach z dôsledkov – návrat Fica a na hypotetickú situáciu, keby euroval prešiel/neprešiel. 

Sulík je v lepšej pozícii – jeho potopa je personalizovaná a konkrétna. Potopa: schváli sa to, ty to budeš musieť odpracovať. 

4. Príbeh o obeti 

Čítame, lebo dúfame, že aj keď nás ublížia, naše (morálne) víťaztvo si niekto zapamätá.  

Obeťou ste vy - občania - a Sulík je ukážkový príklad, hovorí jedna strana. 

Obeťou je štát a cez neho vy - občania, hovorí druhá strana. Znova: o jeden krok na vysvetľovanie naviac a či to na vás bude fungovať, záleží na vašom stotožnení s masou – štátom, národom, Európou.

5. Príbeh o podvodníkovi

Opak príbehu o hrdinovi. Čítame, lebo chceme trest.  

Tu má naopak SDKÚ jednoduchšiu situáciu – vie aj reálne potrestať, alebo aspoň mať k tomu peknú metaforu.  

Aj keď ukazovať na podvodníka je v jednom problematické: treba dávať pozor na backfire effect. Tí, čo majú podvodníka za hrdinu, tak tieto obvinenia z neho spravia obeť. A čím viac kritiky, tým viac sa voči (aj racionálnym argumentom) vzoprú.  

6. Príbeh o vzdialenom svete 

Čítame, aby sme navštívili svet, do ktorého nemôžeme inak ísť. Príbehy o budúcnosti a pozitívnych víziách – ako sú napríklad nové technológie alebo reportáž z exotickej krajiny. 

V súčasnej debate ale pozitívne vízie prakticky nie sú. Len spochybňovanie rozprávačov vízii - na jednej aj druhej strane.  

7. Príbeh o obetnom baránku 

Čítame, aby sme si ventilovali frustráciu a projektovali svoje predsudky. Správa o krádeži Rómov bude čítaná, aj keď pôjde len o pár zemiakov, ale keď niekto z majority spraví krádež rovnakého rozsahu, je to nuda. Príbeh ako emocionálna zbraň najťažšieho kalibru a má ju v rukách len jedna strana.

Aby som bol presný: nevolil som SaS a pravdepodobne ani nebudem. Ale čo sa týka príbehov, ktoré sa o nich šíria, tak to majú rozohraté krajšie ako druhá strana, všetká česť.

Nemá to síce nič spoločné s ráciom, nič s pravdou, ale veď len kupujeme jogurty, nič viac. 

Smiech začali do komediálnych seriálov pridávať už v 50. rokoch. Vtedy technika neumožňovala nahrávať pred živým publikom, ale šou sa točili filmovými postupmi a čosi tomu chýbalo.

Ak vám lezie na nervy, že v sitkomoch vás navádzajú, kde sa smiať, neznášajte Charlesa Douglassa, zvukára z CBS – ten to vymyslel. Vlastne jeho klasické 60 ročné nahrávky rôznych druhov smiechov sú čiastočne používané ešte aj v súčasných sitkomoch. Na Frasierovi sme sa smiali spolu s mŕtvymi ľuďmi. 

Najbližšie desaťročia sa mnoho ľudí postavilo na odpor – medzi nimi napríklad aj producenti M.A.S.H. alebo Bill Cosby – ale nahratý smiech sa stal priemyselným štandartom. Čísla hovorili jasne – neexistovala úspešná šou, ktorá by bola bez smiechu na pozadí. Všetci, čo sa o to pokúsili, tak rýchlo skončili s pokusom, alebo so svojou šou. Hovorilo sa, že diváci nie sú schopní rozlíšiť komediálny seriál ak tam nie je smiech. 

Vek trápna a smútku

Chvalabohu sme už preč od tejto doby. A to vďaka objavu trápneho ticha.  

Začalo s tým HBO, potom sa na to napojila vlna nových „dokumentárnych“ sitkomov– Office a Modern Family sú úspešnými príkladmi. Úpadok smiechov kopíroval vzostup žánru cringe comedy, postavenej na ubližovaní postavám. Pozrite si napríklad seriál Louie, najsmutnejší komediálny seriál, aký bol kedy natočený – keby tam boli umelé smiechy, tak sa pravdepodobne rozplačete.   

A tí, čo používajú umelé smiechy, tak sa to snažia zakryť – How I Met Your Mother, Two and Half Man a Big Bang Theory zhodne tvrdia, že ich smiech je od reálneho najatého publika, ktoré videlo v časť predpremiére alebo pri nahrávaní. To áno, akurát ešte aj ten smiech je upravovaný a vyrovnávaný. 

Posunuli sme sa aj v psychologických výskumoch. V 1974 bol publikovaný výskum, podľa ktorého sa ľudia smejú viac, keď je pri seriáli prirobený smiech z plechovky. 

Nové výskumy - so skenovaním mozgu cez fMRI - ale ukazujú, že ľudia sa smejú rovnako na vtipoch v oboch druhoch seriálov. A pritom sa im v mozgu rozsvietia presne tie isté oblasti. 

Čo z toho

Celé nás to učí ale minimálne to, že smiech nie je len jeden.  A má rôzne funkcie.

Ak sedíte sami v obývačke a pozeráte seriál, nahratý smiech vám skutočne môže dať pocit, že ste v spoločnosti. Má sociálnu funkciu a vie byť dobrou terapiou. 

Rovnaký efekt ale môžete vyvolať aj trápnosťou. Ľudia sa smejú, lebo im je nepríjemne – aby práve smiechom rozriedili trápnu situáciu. 

V oboch prípadoch ale na to potrebujete používať smiechy aj trápnosť funkčne. Ak je umelý smiech náhradou za zle napísaný alebo zle zahratý joke, tak sa stane opak toho čo chcete.

A viem, že to je taká banálna pravda, len som pozeral Zitu na krku a Hoď svištom, tak mi len tak nejako napadlo.