Politika by mala byť (vraj) o rozume, ale rozum vám toho mnoho nepredá. Voľby sú rovnako emocionálne rozhodovanie ako kupovanie jogurtov.
Nemal by som sa písať o všetkom, ale toto je dobrá príležitosť. Pád vlády a reakcie naň sú totiž galériou emocionálnych výstupov a dá sa cez ne ukazovať aj to, ako asi fungujú príbehy. A to sa už tohto blogu trocha týka.
Ako rámec si vezmime knihu Daily News, Eternal Stories od Jacka Luleho. Lule tvrdí, že v žurnalistike existuje len 7 základných príbehov a stavia ich na klasických archetypoch od Junga. Dôvody, prečo tieto príbehy ľudia čítajú, sa spájajú s výraznou emóciou, a tá sa stáročia nemení.
Našli by sme týchto 7 príbehov v súčasnej slovenskej politickej debate? Pri čítaní si prosím predstavte, že máte 40 rokov, pochádzate z malej dediny a v posledných voľbách ste nevolili pravicu. Alebo že máte 20, ste na vysokej a väčšinu správ o svete máte zo svojho Facebooku.
1. Príbeh o hrdinovi
Čítame o osobe, ktorá je schopná zahodiť všetko, aby dosiahla cieľ. Najsilnejší príbeh o pozitívnom vzore. Nič vám v propagácii nepomôže viac, ako keď sa o vás začne šíriť tento príbeh.
Ak sa začne takýto príbeh šíriť, druhá strana má problém. To, že euroval musíme schváliť, je racionálne a pragmatické, ale zároveň neuveriteľne nudné a nie je v tom ani štipka emócii ani príbehu. Potom jediná šanca je defenzívna: zhodiť to a ukázať, že hrdina je vlastne nezodpovedný idiot.
2. Príbeh o dobrej matke
Ľuď číta správu, lebo potrebuje mať pocit, že niekto nad nimi drží ochrannú ruku.
Oproti metafore o deťoch je euroval neskutočne komplikovaný. Skúste si sami v jednej vete vysvetliť, ako nás ochráni – nedá sa. Jediná emócia na ktorú môžete hrať, je ochrana príslušnosti k Európe (ale tá funguje len u časti voličov).
3. Príbeh o potope
Čítame, lebo katastrofy priťahujú a máme strach z nezvrátiteľného. Obe strany cez tento príbeh hrajú na strach z dôsledkov – návrat Fica a na hypotetickú situáciu, keby euroval prešiel/neprešiel.
Sulík je v lepšej pozícii – jeho potopa je personalizovaná a konkrétna. Potopa: schváli sa to, ty to budeš musieť odpracovať.
4. Príbeh o obeti
Čítame, lebo dúfame, že aj keď nás ublížia, naše (morálne) víťaztvo si niekto zapamätá.
Obeťou ste vy - občania - a Sulík je ukážkový príklad, hovorí jedna strana.
Obeťou je štát a cez neho vy - občania, hovorí druhá strana. Znova: o jeden krok na vysvetľovanie naviac a či to na vás bude fungovať, záleží na vašom stotožnení s masou – štátom, národom, Európou.
5. Príbeh o podvodníkovi
Opak príbehu o hrdinovi. Čítame, lebo chceme trest.
Tu má naopak SDKÚ jednoduchšiu situáciu – vie aj reálne potrestať, alebo aspoň mať k tomu peknú metaforu.
Aj keď ukazovať na podvodníka je v jednom problematické: treba dávať pozor na backfire effect. Tí, čo majú podvodníka za hrdinu, tak tieto obvinenia z neho spravia obeť. A čím viac kritiky, tým viac sa voči (aj racionálnym argumentom) vzoprú.
6. Príbeh o vzdialenom svete
Čítame, aby sme navštívili svet, do ktorého nemôžeme inak ísť. Príbehy o budúcnosti a pozitívnych víziách – ako sú napríklad nové technológie alebo reportáž z exotickej krajiny.
V súčasnej debate ale pozitívne vízie prakticky nie sú. Len spochybňovanie rozprávačov vízii - na jednej aj druhej strane.
7. Príbeh o obetnom baránku
Čítame, aby sme si ventilovali frustráciu a projektovali svoje predsudky. Správa o krádeži Rómov bude čítaná, aj keď pôjde len o pár zemiakov, ale keď niekto z majority spraví krádež rovnakého rozsahu, je to nuda. Príbeh ako emocionálna zbraň najťažšieho kalibru a má ju v rukách len jedna strana.
Aby som bol presný: nevolil som SaS a pravdepodobne ani nebudem. Ale čo sa týka príbehov, ktoré sa o nich šíria, tak to majú rozohraté krajšie ako druhá strana, všetká česť.
Nemá to síce nič spoločné s ráciom, nič s pravdou, ale veď len kupujeme jogurty, nič viac.
