2

Knihy pre hollywoodskych scenáristov sú plné formuliek, ktoré máte naplniť, aby bol váš scenár úspešný. Každá kniha ich má síce rôzne, sú ale variáciou na jednu a tú istú – trojaktovú štruktúru. 

Podľa Hollywoodu dobrý film vyzerá presne takto:

Čo to je tá trojaktovka

Toto ale nie je len nejaká teória, ale základný kuchársky recept Hollywoodu. 

Hollywoodsky scenár má tradične 120 strán a je rozdelený na tri časti – väčšinou pomere 30 / 60 / 30. Každý akt ústí do momentu najväčšieho napätia, tzv. plot pointu. Každý plot point obráti príbeh naruby a nikdy nie je možná cesta naspäť. 

Hollywoodsky mainstreamový scenár je robený na percentá. Napríklad 20% scenára musí prísť k momentu, keď hrdina je nútený opustiť zabehnutý spôsob života. V sci-fi je to miesto, kde sa prvýkrát objavia mimozemšťania, pred ktorými budeme zachraňovať planétu, v akčnom filme práve tu príde hrdina o možnosť voľby a musí sa postaviť nepriateľovi, v romantickej komédii sa práve v tomto percente ľudia zaľúbia / rozídu.  

Vezmite si k filmu hodinky, pozrite si minutáž a môžete si trénovať svoje veštecké schopnosti. Bude vám to fungovať. 

Aký je s tým problém

Keď som začínal na scenáristike na VŠMU, hltal som tieto scenáristické príručky. Tvárili sa ako dokonalé návody, rýchle recepty na úspech, ktoré vám odpovedia na väčšinu otázok. O to viac som bol frustrovaný, keď tie moje príbehy sa do týchto štruktúr nechceli napasovať, alebo keď som ich tam natlačil nasilu, tak to bolo z toho cítiť a nikdy to nedopadlo dobre. 

Chyba bola zjavne vo mne – autori týchto scenáristických kníh totiž hovorili, že trojaktovka musí byť, pretože tak už písal Aristoteles. Tí najodvážnejší dokonca tvrdili, že to je jediná prirodzená štruktúra, ktorá kopíruje život – lebo aj náš pozemský život má tri akty (narodenie, život, smrť). 

V skutočnosti je to troška inak

  • Súčasná teória o tom, ako musí vyzerať príbeh, je hlavne dôsledok vlny štrukturalizmu v 80. rokoch a megaúspešnej knihy Syda Fielda Screenplay: The Foundation of Screenwriting
  • Nie každý úspešný hollywoodsky film musí byť v trojaktovke. Často je to skôr naopak – trojaktovku v ňom nájdu až tí, čo ju tam veľmi chcú nájsť. Je mnoho príkladov úspečných nelinerárnych príbehov, antipríbehov, dvoj a štvoraktoviek
  • Americkí režiséri, ktorí nastúpili v 90. rokoch a neskôr (Tarantino, Soderbegh, Jonze,…) skôr popierali trojaktovku alebo sa jej priamo vysmievali (Adaptácia)

Čo je podstatnejšie: trojaktovka je v prvom rade produkčné pravidlo. Ak ste scenárista v Amerike, váš scenár prechádza rukami desiatok ľudí, kým príde k realizácii. Dostane ho A, ktorý ho posunie B, ten C, až do konca abecedy a všetci sa musia zhodnúť na tom, že ten scenár je dobrý. Aby to dokázali, potrebujú spoločné kritériá, na základe ktorých to môžu posúdiť – a tu sa trojaktovka veľmi hodí. A do štúdii chodí také množstvo scenárov, že si spočiatku scenár ani neprečítajú – a to, či ho posunú vyššie, rozhodujú tak, že otvoria na 1, 20 a 90 strane a zistia, či má zaujímavé plot pointy, ak nie, ide do koša. 

A čo je najpodstatnejšie: trojaktovka má v scenáristických bibliách taký úspech hlavne preto, lebo je pre lektorov jednoduchšie vysvetliť, že ak píšete horor, práve na 20 strane má prísť chlapík s veľkou kudlou a zamknúť dvere, než vysvetliť, ako funguje ľudský strach. Štruktúra je ľahká na naučenie, horšie je to hlavným merítkom dobrého scenára – emóciami, ktoré je schopný vyvolať.


Reklama a guruovia

Toto ale nie je problém len Hollywoodu. Reklama je plná návodov, aké parametre má mať kvalitný print alebo aký je zaručený úspech na facebookovú kampaň. Na žurnalistike vás naučia zaručené recepty na dobrú reportáž, guru manažmentu vám zase rád za malý poplatok prezradí, že svoj čas musíte organizovať len podľa jeho techniky, inak skončíte ako vystresovaná troska v zabudnutí. 

Tieto návody sú len tiež často len produkčné, lebo klient má na marketingovom oddelení 10 blbcov, ktorí sa musia zhodnúť, že len jedine sex predá ich vysávač. Alebo často len lektor nie je schopný vás dať do väčšieho obrazu a tak sa zameria na čiastkové veci: napríklad že facebookový status musí byť pozitívny a vyjsť ráno o 9:00. 

Nikdy ale nie je len jedna cesta. Kto to tvrdí, klame.

A keď to zistíte, snáď vám to uvoľní ruky a prestane vás práca frustrovať - u mňa to tak fungovalo so scenármi. Ale samozrejme - ani to nie je bohvieaký návod a môže to dopadnúť aj presne opačne.

Pozvali ma do Brna na Library Marketing Tuesday. Mal som porozprávať o storytellingu na internete, ale trocha som sa tomu vyhol a rozprával som radšej o hlavnej téme tohto blogu - transmédiách a o tom, ako sa premenil za posledných pár rokov príbeh.

Prednáška je skrátená oproti tomu, čo som rozprával v Žiline na Barcampe. A má úplne iný záver a múdra o tom, ako to vlastne využiť v marketingu.   

Toto je video: 

Nevidieť ale na ňom prezentáciu, tak tá je tu: 

Miro Šifra (Library Marketing Tuesday)  

A keďže tento blog je v prvom rade môj vlastný debilníček, aby som si niektoré veci zapamätal, tak: Miro, uvoľni kúsok tie ramená a vystri sa. Nedá sa na teba pozerať.

A ďakujem za pozvanie. 

2

Keď som mal 17, tak som si hovoril, že by bolo fajn, keby ma raz živilo písanie a tie moje veci chcel niekto aj publikovať. Mám 23 a toto bol prvý (pol)rok, kedy by som sa uživil len písaním na voľnej nohe a mediálneho priestoru som mal viac, než som dokázal rozumne napĺňať. 

Moje súčasné písanie by sa dalo rozdeliť do troch skupín: 

1.

Keď píšem komerčné videá a copytexty, tak je to ľahká práca. Ak spravíte pár desiatok (stoviek) takýchto vecí, tak ich už časom smolíte veľmi rýchlo. Je to len remeslo – stačí sa naučiť pár trikov a tie používate stále dookola.  Viete, ako položiť otázku tak, aby ste dostali od respondenta odpoveď, ktorú potrebujete, alebo ako rozhodiť dreveného človeka pred kamerou, nech je aspoň trocha použiteľný. 

Bez toho, aby ste svoju prácu flákali, tak riešite akurát to, koľko času vám to zaberie a či sa to za tie peniaze oplatí.

2.

Keď píšem veci ako je tento blog, stĺpčeky pre SME alebo reláciu pre Grausa, tak je to skôr o vlastnom imidži. Riešim, ako ma budú vďaka tomu vnímať známi/neznámi a ako ja sám seba. Toto sa už nedá písať stále podľa zabehaných koľají – lebo ak aj vás neprekuknú ostatní, tak vy tie vlastné bullshity z lenivosti odhalíte určite. 

Neriešite čas a peniaze, akurát to, či vás to baví a čo si o tom myslí to maličké publikum. A keď zistíte, že rodičia prežijú, keď vás 100-tisíc ľudí uvidí, ako beháte v mraze holý na Kráľovej holi, alebo že sa pokojne môžete priznať ku krádežiam v celoštátnom denníku, tak tá práca začne byť veľmi príjemná. 

3.

Keď píšem scenáre, tak je to iný level. „Kreatívne“ formulky lákajú, ale vždy sú len nepoužiteľné a slepá cesta. Každý jeden scenár je jedno samostatné trápenie. 

Mojou prácou je ubližovať svojim vlastným postavám toľko, koľko to dá (a v komédii viac ako v dráme). Postavy, ktorým neubližujete, sú nutne nudné – a maximálne s nimi napíšete melodramatickú sprostosť. A aby to ale nebolo jednoduché, tak okrem ubližovania ich musíte ešte aj chápať.

Končí to väčšinou tým, že si týždeň prehrávate v hlave dookola, ako asi sa cíti malý chlapec, keď mu povie mama o smrti otca – a lovíte v pamäti útržky z všelijakých vlastných malých tragédií, z ktorých ale ani jedna nie je dostatočne zaujímavá, aby sa o nej samostatne oplatilo písať. 

Výsledkom by mal byť pocit, že robíte niečo podstatné. A to, že ste to spravili skutočne dobre, zistíte tak, že sa to hanbíte ukázať svojim najbližším – lebo tí sú schopní si tieto útržky pospájať dokopy a ani pre jednu stranu nie sú títo kostlivci zo skríň príjemní.

Ehm?

Teraz mám 23, žiadne dieťa na krku, som bez hypotéky a nešetrím si ani do prasiatka na auto a luxusnú dovolenku. True story. 

Vlastne mám celkom málo ambícii a ani nemám pocit, že ich nutne potrebujem. Akurát by bolo fajn, že keď o pár rokov napíšem podobný patetický sumár, tak  aby tam bolo pár vetami spomenuté, že sa stale uživím textami, ale že už to chvalabohu nerozdeľujem – že už sú len za slušné peniaze, že ma bavia písať a že sa mi občas zdá, že to čo robím, je aj nejakým spôsobom dôležité. 

Prvý blbý sen vyšiel a toto - no však uvidíme. A keď nie, tak jebal pes.

</selfhelp>

3

V 2. ročníku na VŠMU som robil takéto. Téma bola židovská anekdota, tak som veľmi voľne prepísal jednu poviedku od Woodyho Allena. Prvá časť je jeho text, scény doma sú môj text a koncom prispel Pitro Minár. 

Vzniklo kolektívnou réžiou. S tými istými ľuďmi už rok nemôžem dokončiť náš 50-minútový film - fiktívny dokument o Mojej Reči a Benem.

Snáď toto leto to už bude.  

Jano často ukazuje vo svojich prezentáciách tento obrázok.

„Nekradnite riešenia, ale to, čo je pod zemou – princípy, z ktorých riešenie vyrástlo.“

Ja ten obrázok vkladám do prezentácii tiež. U mňa funguje ako fajn výhovorka, keď sám neponúkam žiadne konkrétne riešenia a je na ľuďoch, aby si niečo našli.

Janova metafora je výborná, ale zaslúži si rozšírenie - aj keď jej to uberie na jednoduchosti.

Učiť sa len o koreňoch totiž nemusí byť dostačujúce. Ak sa sústredíte len na ne, z hlbokých koreňov vám nemusí nič vyrásť.

Ak vám niekto dáva návod, často ukazuje ešte jednu vec - ako postaviť konštrukciu.

Odmyslite si osobné rady, ktoré vyplývali zo situácie, a snažte sa pochopiť len samotnú mechaniku, cez ktoré jeho riešenie vzniklo.

A potom 

  • nepripevniť rastlinu príliš silno ku konštrukcii, aby mohla voľne rásť 
  • riešiť podmienky rastu (voda, slnko, hnojivá)
  • a neriešiť, ako rastlina vyzerá, ale aké plody priniesla

Pardón za záhradnícku metaforu, len som si chcel ujasniť, čo to vlastne robím.