Virálny hit z posledného obdobia: opica s AK-47. Doteraz cez 9 miliónov videní. Tí, čo ste to ešte nevideli, tak to vyzeralo takto: 

Písal o tom Mišo Pastier na svojom blogu. A dôvod, prečo to dávam na blog aj ja, sú tieto jeho vety: „Zbytočne skryté. Keď je niečo dobré, šíri sa to aj so značkou. Absolútne ju netreba skrývať ale radšej vymýšľať koncepty, kde je pokojne hlavným hrdinom. Ľudia radi zdieľajú aj úplne zjavnú reklamu, dobrú reklamu.“

Budem s Mišom nesúhlasiť. A nie v tom, či ľudia budú zdieľať aj zjavnú reklamu. Ale v tom, že to nie je jediná cesta. A že tvorcovia novej verzie Planéty opíc, ktorí stoja za tým videom, vedeli presne, čo robia. 

O čo im ide 

Video s opicou je klasickým príkladom transmédie. Tá sa snaží rozšíriť príbeh z jedného média (filmu Planéty opíc) do iného média (Youtube). Vychádza pritom z predpokladu, že ľudí viac zabavíte a dostanete viac na svoju stranu, ak vo všetkých médiach nebudete opakovať to isté, ale vždy prídete s novým uhlom (fiktívny dokument) a jediným styčným bodom bude komplexný svet (opice porazili ľudstvo a ovládli nás). Často sa používa časový posun – film pracuje s postapokalyptickou budúcnosťou, fiktívny dokument zase s našou prítomnosťou.  

Planéta opíc sa mohla spropagovať klasicky – len trailerom (mimochodom, doteraz 4 milióny videní). Tvorcovia by získali pozornosť, ale ich divák v kine by stále mal pocit, že pozerá na sci-fi odtrhnuté od reality a že sa to nikdy reálne nemôže stať. 

Fiktívne dokumenty na Youtube majú práve vytvoriť dojem, že je to veľmi reálne. Možno vám to nespropaguje prvý film, ale ak plánujete oživiť celú filmovú sériu, tak je to rozumná cesta. Navyše sú súčasťou expozície filmu, tvarujú pocit, s ktorým už ako divák idete do kina.

Kontext je viac, ukázal 2012

Aby bolo jasnejšie, o čo týmto fiktívnym dokumentom išlo, treba sa pozrieť na príklad filmu 2012

Jeho tvorcovia pochopili, že pre ich film bude najlepšou reklamou, ak nebudú len ďalším katastrofickým filmom o vymyslenej hrozbe, ale ak sa bude koniec sveta v roku 2012 zdať reálny. A strhne sa okolo toho reálna hystéria. 

Išli na to radikálne a podľa mňa za hranicou etiky.  Všetkú snahu investovali do toho, aby namiesto príbehu filmu spropagovali background filmu – teda, že končí mayský kalendár, čo má byť dôkazom konca sveta. Pre tento účel vytvorili napríklad stránku fiktívneho inštitútu pri NASA, ktorý sa týmto fenoménom  zaoberá a dodá tomu celému na kredibilite (za čo si neskôr vyslúžili od NASA žalobu). 

Aby pohli kontextom (a nielen propagovali svoj kontent), dôsledne zakrývali, že za tým stoja oni. Film sa tváril, že je len reakciou na hystériu, adaptáciou hrozby, nie že ju priamo vyvolal. 

Výsledkom toho bola nebývalá mediálna pozornosť téme, písali o tom snáď všetky média (bulvár o tom, že umrieme, seriózne periodiká tvrdili, že to je celé sprostosť). Na webe zase stámilióny odkazov, keď si googlite „koniec sveta 2012“ – a pribúdajú ďalšie, aj keď už film má 2 roky po premiére.    

A keď si už vytvoríte takéto mediálne prostredie, potom svoj film úspešne spropagujete aj obyčajným trailerom, ktorý by inak zanikol.   

Čo z toho 

Transmédia nie je len buzzword, ale reálna alternatívna cesta na propagáciu.

Funguje hlavne vtedy, ak vašou úlohou nie je spropagovať konkrétnu značku, ale základnú myšlienku (napríklad ako v prípade Planéty opíc, že ľudstvo sa dokáže zničiť samé vlastnými zbraňami).

Principiálne pracuje s tým istým, čo robí už dlhé roky PR alebo napríklad vojenská propaganda. Práve tam je skrývanie autora a log jedným zo základných pracovných nástrojov. 

Reklama tak chvalabohu nie je len o „make my logo bigger“. A tých, čo sa proti hlavnému prúdu vedia zmysluplne postaviť, netreba len kritizovať, ale aspoň troška pochváliť za odvahu. Hlavne – ako v prípade Planéty opíc - keď to robia inovatívne a bez toho, aby prekročili hranice etiky. 

Pozrite si aj ostatné videá z fiktívnej série o tom, ako opice ovládli svet ľudí. Mňa nachytali na opici s mačetou, hneď som googlil, kedy ten dokument má premiéru, lebo si ho chcem pozrieť:

Historický trend v hrách nám ukazuje, že vždy, keď je vynájdený nový žáner hier, pohybuje sa smerom k väčšej komplexnosti až dovtedy, kým hry na trhu nie sú natoľko komplexné a zložité, že herní nováčikovia sa na nich nemôžu naviazať – vstupná bariéra je totiž príliš vysoko.

Môžeme to nazývať „faktor žargónu“, pretože je to spoločná charakteristika pre všetky formálne systémy.

Vyvolené komunity sa rozvíjajú, vznikajú základné požiadavky a čoskoro už len pár vzdelaných ich dokáže zmeniť.

Vo väčšine médii, cesta von vedie cez vývoj nových formálnych princípov (a taktiež kultúrne posuny). Niekedy to je vývoj vo vedomostiach o forme. Niekedy to je vývoj konkurenčného média, ktoré sa snaží zmocniť priestoru starého média, napríklad keď fotografia prinútila maľbu k radikálnej zmene umeleckej formy.

Pri hrách sledujeme neúprostnú cestu smerom k väčšej komplexnosti. Smeruje to ku komunite tých, ktorí dokážu hovoriť špecifickým jazykom, ovládať zložité a byť neustále informovaní.

Úprimne, tieto „vyvolené komunity“ sú prekrútením toho, o čom sú hry. Najhorší možný osud pre hry (a všeobecne – pre náš druh) bude to, ak sa z hier stane nika, niečo, čo hraje len elita, ktorá má na to tréning.

Bolo to zlé pre šport, bolo to zlé pre hudbu, bolo to zlé pre písanie, a bude to zlé aj pre hry.

(čítam knihu Theory of Fun for Game Design od Rapha Kostera. Výborná kniha, prijateľne teoretická a zároveň zábavná. Text vyššie je z 8. kapitoly, kde Koster varuje hry pred tým, čo sa filmom /všetkých starším formám a médiam/ už aspoň čiastočne stalo – sú príliš komplexné, formalistické a zahľadané do seba, bez vstupného bodu pre nováčikov)

1
Podpory deformujú kreativitu a skoro vždy aj charakter. Európsky film potrebuje prirodzený filmový ecosystém. Strategické podpory v ňom majú svoje miesto, ale nesmú ho určovať,“ povedal na konferencii. “Musíme zmeniť stereotyp. Európsky film poznáme zväčša len z festivalov. Európsky film nemôže byť iba nízkorozpočtová sociálna depresia.
Ivan Hronec, ktorý chce spustiť filmový kanál s európskym filmom. Viac je v tomto článku, pod Pianom.
4

Nie som dvakrát zástanca verejnoprávnych médii. 

Ich zmysel podľa mňa skončil niekedy v 90. rokoch. Ak ste vtedy chceli mať médium, bolo to drahé a technologický náročné.  Štát verejnoprávnymi médiami podporoval šírenie informácii, ktoré by sa inak k ľuďom nedostali. 

Dnes máme internet (to je také, čo máte teraz zapnuté). A každý môže publikovať čo chce, kedy chce a bez úprav (dôkazom nech je tento blog). 

Chcete širiť videá pre rusínsku menšinu? Alebo reportáže vašej umeleckej skupiny? Vstupné náklady sú tak 1000 eur, prinajhoršom. Alebo to natočte na telefón,veď ide o obsah, nie? Len sa nevyplákavajte, že by to mala robiť verejnoprávna telka.  

Kultúra bez štátu

Podobne nie som veľký zástanca štátnej kultúrnej politiky. Vravia: ale keď prestane štát financovať kultúru, tak tá zomrie. Ako keby kultúra bola niečo, čo by bez štátu nikdy nevzniklo.  

Asi áno, mnoho oficiálne podporovanej kultúry zomrie. Bude jej škoda? Niekedy. 

Ale snáď sa ľudia naučia, že pri kultúre záleží na nich a nemôžu to hodiť na nejakého úradníka. 

Možno popri tom vzniknú normálnejšie a adresnejšie formy financovania. 

Napríklad ako IndieGoGo.com – globálny fond, kam so svojim projektom môžete prísť aj vy a pýtať peniaze. Nie od komisie na ministerstvách, ale priamo od ľudí. A nedostanete len peniaze, ale ešte dôležitejšie – spätnú väzbu. Viete svoj projekt vysvetliť ľuďom? Nie je to len taký interný sen? Je ešte pre niekoho dôležitý? 

O Maris a jej filme

Moja kamarátka Maris je z Estónska. Posledný polrok pracuje na svojom projekte How Would It Be If… Maris vyzerá takto: 

Keď som sa s ňou o tom bavil, hovorila mi o svojej dileme: chce sa vrátiť domov do Estónska, rada by ale študovala v Prahe, láka ju New York, Londýn… Môže robiť čo chce, a tie možnosti ju akurát paralyzujú. Niečo ako keď si idete kúpiť rifle, majú na výber 50 druhov a vy si nekúpite žiadne, lebo na všetkých nájdete chybu. 

Maris mi povedala: „Potrebovala by som nejakého osobného Hitlera, ktorý by rozhodol za mňa.“  Názov Môj osobný Hitler som jej ukradol. Volá sa tak môj magisterský scenár. 

Prečítajte si, čo Maris o svojom projekte píše na IndieGoGo. Má kúpenú letenku do Mexika, požičanú techniku, ale ešte jej nejaké peniaze chýbajú.  

A keď je táto téma pre vás dôležitá, tak ako pre mňa a Maris, tak jej prosím prispejte. 

Alebo aspoň šírte zvesť o projekte ďalej.

Ako bonus sa pri tom naučíte, že kultúru nemusí financovať len štát. A vlastne by možno ani nemal.  

Asi by som nemal ukazovať svoje práce, nech o mne nestratíte mienku. Skúsim to ale risknúť. 

Pred pár týždňami som dopísal krátky 20 minútový scenár pre Viki Dzurenkovú. Bude z toho jej bakalársky film. 

Točiť sa bude v Rusovciach a prvýkrát bude môj scenár natočený na poctivý filmový materiál, nie len na video. Máme šikovného producenta a tak v film vzniká v koprodukcii FAMU, VŠMU a Českej televízie.

Písané v Celtx, takže takéto divné formátovanie som si nevymyslel :)

Komu by sa chcelo čítať, tak budem vďačný za feedback v komentároch. Stačí aj pohŕdavé citoslovce.

.

Miro Šifra - Pár vecí o Lucii_final