2

Keď som minulý týždeň dal na blog prezentáciu o príbehu v reklame, jej základnou pointou, ktorá sa – uznávam - nedala zo slideov odčítať, bolo toto: používajte príbeh – je silnejší ako fakty.

Fakty môžu predávať (u nás to kúpite najlacnejšie), ale nevytvárajú vzťah. Až keď fakty dáte do konkrétnej štruktúry, pracujete s ich kontextom a emóciami, dostanete príbeh, ktorý vie meniť ľudí, prípadne aspoň ich naviazať.

Nebudem teraz dávať vágne návody, skúsme skôr porozumieť sile príbehu.

A cez trocha iný príklad, než aký spomínam v prezentácii. 

Nový príklad

Čítam teraz knihu The God Impulse od tohto chlapíka:

Kevin Neslon je neurológ, ktorý so svojim tímom skúmal zážitky blízko smrti.

Ak vám niekto z okolia hovoril, že má takýto zážitok, nie je to úplne neobvyklé.  Prešlo si ním - podľa vlastných slov - 18 miliónov Američanov. Každý 20 človek, ktorý prežil infarkt,  sa vrátil do života s konkrétnou spomienkou, čo na „druhej strane“ zažil.

Väčšina tých zážitkov sa výrazne podobá: postupne odchádzali akýmsi tunelom, na konci ktorého bolo výrazné svetlo. Cítili pokoj a v tej chvíli im vôbec nevadilo, že zomrú. Časté (ale nie nutné) sú tiež mimotelové zážitky, vznášanie sa miestnosťou a stretnutia s mŕtvymi členmi rodiny alebo  inými nadpozemskými bytosťami.

Keby vám to niekto rozprával v krčme, bude to fascinujúce počúvanie. A ešte silnejšie, ak si rozprávajúci doniesol z „posmrtného“ života ponaučenie – napríklad, že smrť nie je taká zlá, alebo že dotyčného vrátil naspäť anjel, pretože ešte musí tu v pozemskom živote mnoho napraviť.

Nemýľte si to ale s faktami, je to len príbeh.

Čo zistil

Fakty vyzerajú skôr nejako takto:

  • Tunelové videnie je známy fenomén. Keď sa váš mozog dostatočne nedokrvuje, prvé je zasiahnuté videnie. Svet cez tunel vidia aj letci, ktorí sa vyrovnávajú s preťažením, ale pokojne to môžete zažiť aj na kolotočoch.
  • Výrazné svetlo? Pomiatli sa vám mozgové bunky, ktoré spracovávajú optické vnemy.
  • Keď ľudia dokážu vnímať bolesť aj v amputovanej ruke, nie je to vôbec ďaleko od mimotelových zážitkov.  Komplikovanejšie a zdĺhavé na vysvetlenie, ako mozog vníma telo, ale v zásade nič, čo by sme neboli schopní napodobniť drogami.
  • Anjeli, prihovárajúci sa mŕtvi rodičia, rýchle premietnutie filmu vášho života? Vec kultúry a veku. Napríklad deti sa vracajú so zážitkami z rozprávkovej krajiny, vidia zámky, obláčiky a Boha, ktorý vyzerá ako Santa Claus a rozdáva darčeky.
  • A vlastne mnoho zážitkov blízko smrti nápadne pripomína vedomé snívanie.

Nuda faktov, sila príbehu

Je síce pravdepodobnejšie, že Kevin Nelson má bližšie k pravde ako tí proroci, čo hovoria o výletoch do paralelných svetov, má to ale háčik: je to nuda.

Keby vám človek po infarkte v krčme hovoril, akými fyzikálnymi procesmi prechádzal jeho mozog počas nedostatočného okysličovania, zívate.

  • Na porozumenie faktov potrebujete zdĺhavý kontext, príbeh je zrozumiteľný sám o sebe.
  • Fakty sú suchý výpočet, príbeh pracuje s emóciami (v tomto prípade so strachom zo smrti).
  • Fakty nemajú presah, príbeh si nesie posolstvo.

A nech sú fakty od Nelsona akokoľvek zaujímavé, spýtajte sa ma po dvoch rokoch, čo sa v tej knihe písalo.

Pravdepodobne nebudem hovoriť o tom, že Nelson našiel koreláciu medzi ľuďmi, ktorí v REM fáze spánku zažívajú paralýzu, a medzi tými, čo majú zážitok blízko smrti.

Skôr vám prerozprávam Nelsonov príbeh o žene, ktorej anesteziológ pri operácii nepodal dostatok utlmujúcich liekov a ona aj keď sa nevedela pohnúť, cítila ako jej chirurg masíruje srdce a potom sa od bolesti vznášala po miestnosti.

Aj keby som si tie fakty náhodou pamätal, predsa len - nebudem vás nudiť. 

Myslím, že to sú už skoro dva roky, čo prvýkrát vznikla táto prednáška. Pôvodny zámer nevyšiel a ona ostala smutná v mojom foldri. 

Prezentoval som ju len raz, aj to skrátenú a na uzavretej prednáške, ktorú organizovali Hospodárske noviny. Časť z nej už bola publikovaná ako článok na tomto blogu. 

Škoda ju neukázať v celej kráse. 

Asi nie je úplne zrozumiteľná bez toho, aby som k nej nič nepovedal.

Navrhujem teda takúto vec: do komentárov napíšte, kde nerozumiete a ja to prepíšem do jedného, dvoch textov. Teda, ak bude záujem.

Len nepíšte, že nechápete slidy 1 až 60, to sa nikam nedopracujeme :)

Politika by mala byť (vraj) o rozume, ale rozum vám toho mnoho nepredá. Voľby sú rovnako emocionálne rozhodovanie ako kupovanie jogurtov. 

Nemal by som sa písať o všetkom, ale toto je dobrá príležitosť. Pád vlády a reakcie naň sú totiž galériou emocionálnych výstupov a dá sa cez ne ukazovať aj to, ako asi fungujú príbehy. A to sa už tohto blogu trocha týka. 

Ako rámec si vezmime knihu Daily News, Eternal Stories od Jacka Luleho. Lule tvrdí, že v žurnalistike existuje len 7 základných príbehov a stavia ich na klasických archetypoch od Junga. Dôvody, prečo tieto príbehy ľudia čítajú, sa spájajú s výraznou emóciou, a tá sa stáročia nemení.  

Našli by sme týchto 7 príbehov v súčasnej slovenskej politickej debate? Pri čítaní si prosím predstavte, že máte 40 rokov, pochádzate z malej dediny a v posledných voľbách ste nevolili pravicu. Alebo že máte 20, ste na vysokej a väčšinu správ o svete máte zo svojho Facebooku.   

1. Príbeh o hrdinovi 

Čítame o osobe, ktorá je schopná zahodiť všetko, aby dosiahla cieľ.  Najsilnejší príbeh o pozitívnom vzore. Nič vám v propagácii nepomôže viac, ako keď sa o vás začne šíriť tento príbeh.  

Ak sa začne takýto príbeh šíriť, druhá strana má problém. To, že euroval musíme schváliť, je racionálne a pragmatické, ale zároveň neuveriteľne nudné a nie je v tom ani štipka emócii ani príbehu. Potom jediná šanca je defenzívna: zhodiť to a ukázať, že hrdina je vlastne nezodpovedný idiot. 

2. Príbeh o dobrej matke

Ľuď číta správu, lebo potrebuje mať pocit, že niekto nad nimi drží ochrannú ruku. 

Oproti metafore o deťoch je euroval neskutočne komplikovaný. Skúste si sami v jednej vete vysvetliť, ako nás ochráni – nedá sa. Jediná emócia na ktorú môžete hrať, je ochrana príslušnosti k Európe (ale tá funguje len u časti voličov).

3. Príbeh o potope

Čítame, lebo katastrofy priťahujú a máme strach z nezvrátiteľného. Obe strany cez tento príbeh hrajú na strach z dôsledkov – návrat Fica a na hypotetickú situáciu, keby euroval prešiel/neprešiel. 

Sulík je v lepšej pozícii – jeho potopa je personalizovaná a konkrétna. Potopa: schváli sa to, ty to budeš musieť odpracovať. 

4. Príbeh o obeti 

Čítame, lebo dúfame, že aj keď nás ublížia, naše (morálne) víťaztvo si niekto zapamätá.  

Obeťou ste vy - občania - a Sulík je ukážkový príklad, hovorí jedna strana. 

Obeťou je štát a cez neho vy - občania, hovorí druhá strana. Znova: o jeden krok na vysvetľovanie naviac a či to na vás bude fungovať, záleží na vašom stotožnení s masou – štátom, národom, Európou.

5. Príbeh o podvodníkovi

Opak príbehu o hrdinovi. Čítame, lebo chceme trest.  

Tu má naopak SDKÚ jednoduchšiu situáciu – vie aj reálne potrestať, alebo aspoň mať k tomu peknú metaforu.  

Aj keď ukazovať na podvodníka je v jednom problematické: treba dávať pozor na backfire effect. Tí, čo majú podvodníka za hrdinu, tak tieto obvinenia z neho spravia obeť. A čím viac kritiky, tým viac sa voči (aj racionálnym argumentom) vzoprú.  

6. Príbeh o vzdialenom svete 

Čítame, aby sme navštívili svet, do ktorého nemôžeme inak ísť. Príbehy o budúcnosti a pozitívnych víziách – ako sú napríklad nové technológie alebo reportáž z exotickej krajiny. 

V súčasnej debate ale pozitívne vízie prakticky nie sú. Len spochybňovanie rozprávačov vízii - na jednej aj druhej strane.  

7. Príbeh o obetnom baránku 

Čítame, aby sme si ventilovali frustráciu a projektovali svoje predsudky. Správa o krádeži Rómov bude čítaná, aj keď pôjde len o pár zemiakov, ale keď niekto z majority spraví krádež rovnakého rozsahu, je to nuda. Príbeh ako emocionálna zbraň najťažšieho kalibru a má ju v rukách len jedna strana.

Aby som bol presný: nevolil som SaS a pravdepodobne ani nebudem. Ale čo sa týka príbehov, ktoré sa o nich šíria, tak to majú rozohraté krajšie ako druhá strana, všetká česť.

Nemá to síce nič spoločné s ráciom, nič s pravdou, ale veď len kupujeme jogurty, nič viac. 

2
O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce… O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty
o komunikačných gadgetoch pre SME.sk 
o veciach, ktoré sa oplatí ukradnúť na marketing
Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.
Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.
Keby to niekoho viac chytilo za srdce…

O výstave Talk to me v MoMA som už napísal dva texty

Toto je tretí - a sľubujem že už posledný - článok do série. Na výstave sa totiž ukázalo veľa vizualizácii, ktoré sa oplatí vidieť.

Vizualizácie mám vo zvláštnej obľube. Zatiaľ v plnej sile prenikli do žurnalistiky - a najlepšie to robí NY Times. A dúfam, že sa to bude rozširovať a dátová analýza zmení toho toľko, ako röntgen a mikroskop na počiatku 20. storočia.

Keby to niekoho viac chytilo za srdce…

3

Kurt Vonnegut je génius, nepochybne. A vtipný. Toto video je z jeho starej prednášky o tom, ako vyzerá graf dokonalého príbehu. 

Trocha to je vtip - ale len trocha. V skutočnosti podobné grafy sa (žiaľbohu) často vyskytujú v hollywoodskej náuke o scenároch. Dokonalý príbeh by podľa Hollywoodu mal vyzerať napríklad takto, takto, takto či takto.

Tie grafy sú príťažlivé na vysvetľovanie toho, čo je príbeh, ale nebezpečné, keď podľa nich začne vytvárať autor ten svoj.

Už som sa párkrát popálil, verte mi.