2

Keď som minulý týždeň dal na blog prezentáciu o príbehu v reklame, jej základnou pointou, ktorá sa – uznávam - nedala zo slideov odčítať, bolo toto: používajte príbeh – je silnejší ako fakty.

Fakty môžu predávať (u nás to kúpite najlacnejšie), ale nevytvárajú vzťah. Až keď fakty dáte do konkrétnej štruktúry, pracujete s ich kontextom a emóciami, dostanete príbeh, ktorý vie meniť ľudí, prípadne aspoň ich naviazať.

Nebudem teraz dávať vágne návody, skúsme skôr porozumieť sile príbehu.

A cez trocha iný príklad, než aký spomínam v prezentácii. 

Nový príklad

Čítam teraz knihu The God Impulse od tohto chlapíka:

Kevin Neslon je neurológ, ktorý so svojim tímom skúmal zážitky blízko smrti.

Ak vám niekto z okolia hovoril, že má takýto zážitok, nie je to úplne neobvyklé.  Prešlo si ním - podľa vlastných slov - 18 miliónov Američanov. Každý 20 človek, ktorý prežil infarkt,  sa vrátil do života s konkrétnou spomienkou, čo na „druhej strane“ zažil.

Väčšina tých zážitkov sa výrazne podobá: postupne odchádzali akýmsi tunelom, na konci ktorého bolo výrazné svetlo. Cítili pokoj a v tej chvíli im vôbec nevadilo, že zomrú. Časté (ale nie nutné) sú tiež mimotelové zážitky, vznášanie sa miestnosťou a stretnutia s mŕtvymi členmi rodiny alebo  inými nadpozemskými bytosťami.

Keby vám to niekto rozprával v krčme, bude to fascinujúce počúvanie. A ešte silnejšie, ak si rozprávajúci doniesol z „posmrtného“ života ponaučenie – napríklad, že smrť nie je taká zlá, alebo že dotyčného vrátil naspäť anjel, pretože ešte musí tu v pozemskom živote mnoho napraviť.

Nemýľte si to ale s faktami, je to len príbeh.

Čo zistil

Fakty vyzerajú skôr nejako takto:

  • Tunelové videnie je známy fenomén. Keď sa váš mozog dostatočne nedokrvuje, prvé je zasiahnuté videnie. Svet cez tunel vidia aj letci, ktorí sa vyrovnávajú s preťažením, ale pokojne to môžete zažiť aj na kolotočoch.
  • Výrazné svetlo? Pomiatli sa vám mozgové bunky, ktoré spracovávajú optické vnemy.
  • Keď ľudia dokážu vnímať bolesť aj v amputovanej ruke, nie je to vôbec ďaleko od mimotelových zážitkov.  Komplikovanejšie a zdĺhavé na vysvetlenie, ako mozog vníma telo, ale v zásade nič, čo by sme neboli schopní napodobniť drogami.
  • Anjeli, prihovárajúci sa mŕtvi rodičia, rýchle premietnutie filmu vášho života? Vec kultúry a veku. Napríklad deti sa vracajú so zážitkami z rozprávkovej krajiny, vidia zámky, obláčiky a Boha, ktorý vyzerá ako Santa Claus a rozdáva darčeky.
  • A vlastne mnoho zážitkov blízko smrti nápadne pripomína vedomé snívanie.

Nuda faktov, sila príbehu

Je síce pravdepodobnejšie, že Kevin Nelson má bližšie k pravde ako tí proroci, čo hovoria o výletoch do paralelných svetov, má to ale háčik: je to nuda.

Keby vám človek po infarkte v krčme hovoril, akými fyzikálnymi procesmi prechádzal jeho mozog počas nedostatočného okysličovania, zívate.

  • Na porozumenie faktov potrebujete zdĺhavý kontext, príbeh je zrozumiteľný sám o sebe.
  • Fakty sú suchý výpočet, príbeh pracuje s emóciami (v tomto prípade so strachom zo smrti).
  • Fakty nemajú presah, príbeh si nesie posolstvo.

A nech sú fakty od Nelsona akokoľvek zaujímavé, spýtajte sa ma po dvoch rokoch, čo sa v tej knihe písalo.

Pravdepodobne nebudem hovoriť o tom, že Nelson našiel koreláciu medzi ľuďmi, ktorí v REM fáze spánku zažívajú paralýzu, a medzi tými, čo majú zážitok blízko smrti.

Skôr vám prerozprávam Nelsonov príbeh o žene, ktorej anesteziológ pri operácii nepodal dostatok utlmujúcich liekov a ona aj keď sa nevedela pohnúť, cítila ako jej chirurg masíruje srdce a potom sa od bolesti vznášala po miestnosti.

Aj keby som si tie fakty náhodou pamätal, predsa len - nebudem vás nudiť. 

Myslím, že to sú už skoro dva roky, čo prvýkrát vznikla táto prednáška. Pôvodny zámer nevyšiel a ona ostala smutná v mojom foldri. 

Prezentoval som ju len raz, aj to skrátenú a na uzavretej prednáške, ktorú organizovali Hospodárske noviny. Časť z nej už bola publikovaná ako článok na tomto blogu. 

Škoda ju neukázať v celej kráse. 

Asi nie je úplne zrozumiteľná bez toho, aby som k nej nič nepovedal.

Navrhujem teda takúto vec: do komentárov napíšte, kde nerozumiete a ja to prepíšem do jedného, dvoch textov. Teda, ak bude záujem.

Len nepíšte, že nechápete slidy 1 až 60, to sa nikam nedopracujeme :)

Pozvali ma do Brna na Library Marketing Tuesday. Mal som porozprávať o storytellingu na internete, ale trocha som sa tomu vyhol a rozprával som radšej o hlavnej téme tohto blogu - transmédiách a o tom, ako sa premenil za posledných pár rokov príbeh.

Prednáška je skrátená oproti tomu, čo som rozprával v Žiline na Barcampe. A má úplne iný záver a múdra o tom, ako to vlastne využiť v marketingu.   

Toto je video: 

Nevidieť ale na ňom prezentáciu, tak tá je tu: 

Miro Šifra (Library Marketing Tuesday)  

A keďže tento blog je v prvom rade môj vlastný debilníček, aby som si niektoré veci zapamätal, tak: Miro, uvoľni kúsok tie ramená a vystri sa. Nedá sa na teba pozerať.

A ďakujem za pozvanie. 

Jano často ukazuje vo svojich prezentáciách tento obrázok.

„Nekradnite riešenia, ale to, čo je pod zemou – princípy, z ktorých riešenie vyrástlo.“

Ja ten obrázok vkladám do prezentácii tiež. U mňa funguje ako fajn výhovorka, keď sám neponúkam žiadne konkrétne riešenia a je na ľuďoch, aby si niečo našli.

Janova metafora je výborná, ale zaslúži si rozšírenie - aj keď jej to uberie na jednoduchosti.

Učiť sa len o koreňoch totiž nemusí byť dostačujúce. Ak sa sústredíte len na ne, z hlbokých koreňov vám nemusí nič vyrásť.

Ak vám niekto dáva návod, často ukazuje ešte jednu vec - ako postaviť konštrukciu.

Odmyslite si osobné rady, ktoré vyplývali zo situácie, a snažte sa pochopiť len samotnú mechaniku, cez ktoré jeho riešenie vzniklo.

A potom 

  • nepripevniť rastlinu príliš silno ku konštrukcii, aby mohla voľne rásť 
  • riešiť podmienky rastu (voda, slnko, hnojivá)
  • a neriešiť, ako rastlina vyzerá, ale aké plody priniesla

Pardón za záhradnícku metaforu, len som si chcel ujasniť, čo to vlastne robím.  

4

Nejako sa stalo, že som začal prednášať o videožurnalizme. V rámci jednej z takýchto prednášok som pripravil aj zoznamy, v ktorých zhrňujem pár základných chýb pri točení videa a pár trikov, ako to robiť lepšie. 

Toto je jeden z tých zoznamov. A samozrejme veľmi zjednodušujem - ale to je vlastne účelom.

Takže ako robiť lepšie videá po obsahovej stránke? (linky odkazujú na príklady)

  1. Robte video len o jednej veci – hľadajte zážitok, nie informáciu
  2. Snažte sa dostať do videa čo najviac atmosféry. To sa dá len vtedy, keď budete v strede udalosti
  3. Nájdite na mieste jedného človeka, cez ktorého to celé prerozprávate: stačí vám tak jeden rozhovor s ním a zábery na to, čo robí na mieste repotáže
  4. Pýtajte sa na to, čo môžeme na kamere vidieť. Robte rozhovory cez veci a priestor
  5. Točte novinárov, ktorí pracujú na mieste udalosti (hlavne ak je nudná). Pre diváka to je zaujímavý uhol 
  6. Robíte anketu? Nikdy sa nepozdravte, ale priamo položte otázku. Ľudia vám takto neujdú
  7. To, že respondent sa odmieta vyjadriť, je v texte nuda. Na videu skôr naopak
  8. Robíte rozhovor? Točte to, čo by neprešlo do novín – to, čo sa stalo predtým a čo potom
  9. Robíte recenziu? Vyskúšajte, ako sa s výrobkom pracuje, otestujte PR tvrdenie, nehovorte parametre
  10. Točíte komentár? Nebojte sa, že komentátor bude pôsobiť neprofesionálne - na internete to nazývame autentickosť