truestory.sk

Ako vzniká emócia? Ak máte v náplni práce ovplyvňovanie ľudí, kladiete si fajn otázku. Aj keď odpoveď na ňu sa stále skôr pohybuje na úrovni teórii, nie faktov. 

V súčasnosti máme 3 hlavné teórie vzniku emócii. A pri všetkých si skúste predstaviť, že ste v lese a stretli ste medveďa.   

1. James - Lang

Najstaršia stále populárna teória je od Wiliama Jamesa a Carla Langa z 19. storočia, ktorí s ňou prišli nezávisle na sebe. Obaja tvrdili, že emócia vzniká na základe fyziologického prejavu. Autonómny nervový systém reaguje na popud, vznikne prejav a z toho následne emócia.

Stretli ste medveďa -> zvýši sa vám tep a potia dlane -> vysvetlíte si to ako strach.

Stretnutie s medveďom totiž môže končiť aj inak – bez strachu, len ho stoicky obídete. A to, čo rozhoduje, či strach cítite, je fyziologický prejav, nie samotné stretnutie.

Recept na vyvolanie alebo potlačenie emócie od Jamesa a Langa znie: manipulujte s reakciou tela. V praxi sa dá dosiahnuť napríklad terapiou tancom, smiechom alebo najjednoduchšie – drogami/liekmi. Tie nezmenšia medveďa, ale nerozbúcha sa vám toľko srdce a tým sa zmenší aj strach.  

2. Cannon - Bard

Walter Cannon a Philip Bard v roku 1920 prišli s teóriou, ktorá je opačná a bližšia sedliackemu rozumu – teda že najskôr  príde emócia a simultánne s tým jej prejav.  

Stretli ste medveďa -> Bojíte sa a zároveň sa vám zvýši tep a spotia dlane.

V termínoch neurobiológie – talamus (taký rozbočovač) dostane signál o nebezpečenstve (nie o medveďovi), prepošle to do amygdaly (miesto aktivované pri emočných vzruchoch) a zároveň cez automatické nervové systémy telo dostane príkaz na zrýchlenie tepu srdca, aby sa telo lepšie okyšličovalo, keď budete utekať alebo sa brániť.  

Recept od Cannona a Barda pre diabolskích géniov: sledujte simultánne telesné prejavy, aby ste vystopovali emócie. 

3. Schachter - Singer

V 60. rokoch prišiel záujem psychológie o kognitívne funkcie mozgu a vyššie uvedené teórie už nepostačovali. Schachter a Singer v tom čase prišli s tzv. dvojfázovou teóriu emócii, podľa ktorej emócia vzniká dedukciou zo situácie.

Stretli ste medveďa a zvýšil sa vám tep -> Pred vami je niečo nebezpečné, tak sa teda bojíte. 

Počas experimentu, na základe ktorého odvodili teóriu, pichli dobrovoľníkom adrenalín, ktorý zvyšuje tep, sčervenanie v tvári a potenie rúk, teda prejavy bežné pre mnohé emócie. Kým dobrovoľníci odpovedali na osobné otázky (napríklad koľkokrát bola vaša mama neverná, a najpríjemnejšia možná odpoveď bola „Menej ako 4-krát“), do miestnosti bol vpustený herec, o ktorom si ostatní mysleli, že tiež je dobrovoľník.

Ten sa pri jednej skupine tváril nahnevane, škrtal a hádzal papiere do koša, kým pri druhej skupine bol euforický – robil si papierové lietadielka a mal výbuchy smiechu. Skupina, ktorá mala nahnevaného herca, neskôr skonštatovala, že aj ona bola nahnevaná, kým tá druhá zase hovorila, že injekcia sa aj u nich prejavovala eufóriou. 

Podobný experiment, ktorý teóriu potvrdzoval, priniesli aj Dutton a Aron. Tí nechali dobrovoľníkov prechádzať cez nebezpečný most, v ktorého strede stretli peknú asistentku a tá im dala na seba číslo. Oproti kontrolnej skupine, ktorá nebola vystavená strachu, dobrovoľníci z mosta výrazne častejšie na číslo zavolali – jednoducho si prejavy strachu na základe situácie vysvetlili ako sexuálnu príťažlivosť. 

Recept pre diabolských géniov, na základe tejto teórie: to, ako vnímate emócie, ovplyvňuje samotná situácia. Vykoľajte ľudí, dajte im akékoľvek vzrušenie a k tomu zmanipulované vysvetlenie. Klasickým príkladom je nahá žena v reklame, pri ktorej je príjemcovi vysvetľované, že sa vzrušene cítili vďaka výrobku, ktorý žena propaguje.

Ostatné články zo série o diabolských géniov si prečítajte tu. 

Smiech začali do komediálnych seriálov pridávať už v 50. rokoch. Vtedy technika neumožňovala nahrávať pred živým publikom, ale šou sa točili filmovými postupmi a čosi tomu chýbalo.

Ak vám lezie na nervy, že v sitkomoch vás navádzajú, kde sa smiať, neznášajte Charlesa Douglassa, zvukára z CBS – ten to vymyslel. Vlastne jeho klasické 60 ročné nahrávky rôznych druhov smiechov sú čiastočne používané ešte aj v súčasných sitkomoch. Na Frasierovi sme sa smiali spolu s mŕtvymi ľuďmi. 

Najbližšie desaťročia sa mnoho ľudí postavilo na odpor – medzi nimi napríklad aj producenti M.A.S.H. alebo Bill Cosby – ale nahratý smiech sa stal priemyselným štandartom. Čísla hovorili jasne – neexistovala úspešná šou, ktorá by bola bez smiechu na pozadí. Všetci, čo sa o to pokúsili, tak rýchlo skončili s pokusom, alebo so svojou šou. Hovorilo sa, že diváci nie sú schopní rozlíšiť komediálny seriál ak tam nie je smiech. 

Vek trápna a smútku

Chvalabohu sme už preč od tejto doby. A to vďaka objavu trápneho ticha.  

Začalo s tým HBO, potom sa na to napojila vlna nových „dokumentárnych“ sitkomov– Office a Modern Family sú úspešnými príkladmi. Úpadok smiechov kopíroval vzostup žánru cringe comedy, postavenej na ubližovaní postavám. Pozrite si napríklad seriál Louie, najsmutnejší komediálny seriál, aký bol kedy natočený – keby tam boli umelé smiechy, tak sa pravdepodobne rozplačete.   

A tí, čo používajú umelé smiechy, tak sa to snažia zakryť – How I Met Your Mother, Two and Half Man a Big Bang Theory zhodne tvrdia, že ich smiech je od reálneho najatého publika, ktoré videlo v časť predpremiére alebo pri nahrávaní. To áno, akurát ešte aj ten smiech je upravovaný a vyrovnávaný. 

Posunuli sme sa aj v psychologických výskumoch. V 1974 bol publikovaný výskum, podľa ktorého sa ľudia smejú viac, keď je pri seriáli prirobený smiech z plechovky. 

Nové výskumy - so skenovaním mozgu cez fMRI - ale ukazujú, že ľudia sa smejú rovnako na vtipoch v oboch druhoch seriálov. A pritom sa im v mozgu rozsvietia presne tie isté oblasti. 

Čo z toho

Celé nás to učí ale minimálne to, že smiech nie je len jeden.  A má rôzne funkcie.

Ak sedíte sami v obývačke a pozeráte seriál, nahratý smiech vám skutočne môže dať pocit, že ste v spoločnosti. Má sociálnu funkciu a vie byť dobrou terapiou. 

Rovnaký efekt ale môžete vyvolať aj trápnosťou. Ľudia sa smejú, lebo im je nepríjemne – aby práve smiechom rozriedili trápnu situáciu. 

V oboch prípadoch ale na to potrebujete používať smiechy aj trápnosť funkčne. Ak je umelý smiech náhradou za zle napísaný alebo zle zahratý joke, tak sa stane opak toho čo chcete.

A viem, že to je taká banálna pravda, len som pozeral Zitu na krku a Hoď svištom, tak mi len tak nejako napadlo.

Včera som písal scenár pre reláciu Pavla Grausa, ale nakoniec som štart novej sezóny odložil. Dôvod je zjavný pre hocikoho, kto bol včera aspoň 5 minút na sociálnych sieťach. Toto nie je úplne ten kontext, do ktorého by sa ujalo naše divné video.  

Ale nemyslím si, že humor do tejto situácie nepatrí. Toto podľa mňa nie je nutne pohŕdanie obeťami:

Humor patrí všelikde. A čím horšia situácia, tak tým viac.

Holokaust joke

Narazil som minulý týždeň na 11-ročnú štúdiu humoru z Univerzity v Tel-Avive. Výskumníci sa pýtali na humor 55 ľudí, ktorí prežili holokaust. Ako to bolo s humorom v tých najotrasnejších podmienkach, aké sa dajú predstaviť?

„Pozri, ak si povieš, že zomrieš, tak zomrieš ešte predtým ako budeš skutočne mŕtvy. Mal by si vedieť, že mnoho ľudí kvôli tomu zomrelo ešte predtým, než prišiel ich čas, a to preto že nevedeli ako sa smiať na sebe.“

„A hovoril som – ľudia, jedzme a uvidíme, čo za plameň z nás bude….“ 

„Moyshe, prečo ješ mydlo? – Lebo keď urobia aj zo mňa mydlo, tak chcem pekne voňať.“

 „Keď sme boli nastúpení na cintoríne v daždi a prestupovali na mieste, aby nám nezamrzli nohy, často sa stávalo, že zo zeme vyliezla kosť. Hovorili sme: Aha, tvoj starý otec, aha, tvoj ujo. Nevedeli sme, na koho hrobe dupoceme.“

„Takto: bez humoru by sme všetci spáchali samovraždu. Robili sme si srandu zo všetkého. Humor nám pomohol ostať človekom, aj napriek ťažkým podmienkam.“

„Keď robili so mnou rozhovor pre Spielberga a spýtali sa, prečo si myslím, že som prežil, pravdepodobne očakávali, že im poviem o šťastí alebo podobných veciach. Povedal som im, že si myslím, že to bol smiech a humor, že sme nebrali veci tak, ako sme ich žili, ale že sme si ich upravovali na niečo iné. To je to, čo mi pomohlo – nerozmýšľal som o zázrakoch a nemyslel som si nič, akurát na to, ako nebrať veci vážne, a myslím že toto mi pomohlo. Pretože to všetko bolo príliš absurdné, že toto môžu robiť ľuďom.“ 

A môžem hovoriť aj ja? 

Ak ste priamo v hroznej situácii, máte plné právo na humor. Je to jeden z najlepších obranných mechanizmov, aký máme. 

Ak ale situáciu komentujem zdiaľky a situácia sa ma priamo netýka, kedy môžem hovoriť vtipy? Kedy sa bránim a kedy som len cynické hovädo? A ak aj je to pre mňa obranný mechanizmus, kedy by som sa mal s niekým o to deliť? 

Včera som tú hranicu nevedel nájsť, tak som reláciu zrušil. A budúci týždeň asi nebudem o nič múdrejší - a preto radšej budem písať tak, aby som sa týmto otázkam úplne vyhol.

(k téme je aj toto)

(a pre čierny aktuálny humor Sickipediu)

Prekvapujúca pointa na konci príbehu je vlastne celkom nový vynález. 

Starí Gréci sa s tým neondiali. Ľudia chodili na divadlo, aj keď išlo o stú reprízu a hrali sa mýtické príbehy, ktoré bežný Grék už od detstva počul tisíckrát. 

Prečo si to užívali?

Pre tie isté dôvody, prečo súčasníkom nevadí pozerať sa stále dookola na Hollywood, aj keď pritom 90 % tejto produkcie je urobenej podľa jednej a tej istej šablóny (to nie je kritika, len fakt – Hollywood je vlastne na to hrdý). 

Môžete sa tváriť, že vám vadí, keď sa v popise filmu na IMDB alebo v recenzii objaví, kto je vrah a prečo to spravil; môžete plakať, že vám to pokazilo celý zážitok a už do kina radšej nepôjdete, ale výskumy hovoria niečo iné. 

Jeden výskum

Nicholas Christenfeld a Jonathan Leavittz z Univerzity San Diego dávali ľuďom čítať rôzne poviedky – niektoré detektívky s prekvapujúcim rozuzlením, niektoré bez neho. Niektorým čitateľom dali na začiatok prečítať spoiler – o čom poviedka je – a ostatným nedali.

Nakoniec mali ľudia hodnotiť, ako ich poviedka bavila. 

Ľudia si príbeh viac užívali, keď dopredu vedeli, kto je vrah.  

Vlastne čo je najzaujímavejšie na tom grafe hore - každý príbeh si ľudia viac užívali, keď vedeli, ako to skončí. 

Prekvapenie nie je príjemné

Ľudia nemajú radi prekvapenia. 

Ako hovorí Jonah Lehrer (z ktorého blogu rád kradnem témy), mozog je prístoj, pre ktorý nie je príjemné, keď niečo nedopadne podľa jeho predstáv. Mozog neustále predpovedá a prekvapenie je vlastne zlyhanie tejto jeho funkcie – a zlyhania, ako všetci vieme, nie sú nijako príjemné. 

A kedže vám nechcem ubližovať, ani vašim mozgom, tomuto textu úplne bude chýbať pointa. 

Pom pom. 

Dobrí marketéri hovoria, že aj keď vaše ciele sú diabolské, mali by ste používať pozitívnu reklamu - a majú z 90 percent pravdu.  

Na internete si ľudia 2x častejšie preposielajú pozitívne reklamy. A ak robíte porovnávaciu reklamu, tak by ste sa mali vyhnúť posolstvu „Ja som super, konkurencia je zlá“ a namiesto toho dať „Konkurencia je fajn, ja som ale lepší“. Ľudia budú viac akceptovať vaše závery, hovorí výskum. 

Pozitívne reklamy ale majú jeden zásadný problém. V druhom pláne môžu totiž niečo nechtiac prezradiť a vyvolať tak presne opačný efekt, o aký mali záujem. 

Čo je normálne? 

Predstavte si, že robíte copytexty pre kampaň o bezpečnom sexe. Môžete to naformulovať takto:   

Chcem, aby ma ľudia videli ako úspešného. To je aj dôvod, prečo používam kondómy stále, keď  mám s niekým sex. Mimochodom, používať kondómy je múdre. Tí, čo tak robia, myslia svojim mozgom a nie genitáliami. Ľudia ako ja sú cieľavedomí, zodpovední a ohľaduplní. Toto nie je len správne rozhodnutie, ale aj rozumná voľba. 

Napísali ste pozitívnu reklamu, ale kampani ste ublížili. Ak spojíte dobré správanie (napr. používanie kondómov) s dobrými povahovými vlastnosťami (napr. že je niekto múdry), potom ste vyvolali pocit, že používanie kondómov nie je normálne. 

Copytext vyššie pochádza z University of Albany od dvojice psychológov Anne Stuart a Hart Blanton. Logiku za vyššie uvedeným vysvetľujú takto: ľudia bežne očakávajú, že charakter človeka sa objaví len v neobyčajných situáciách. Nikoho by ste napríklad neopísali ako „zodpovedného a ohľaduplného“, len preto, že si do práce obliekol šaty. Ak by ste tak spravili, tak by to totiž znamenalo, že vo vašej práci bežne chodia ľudia holí. 

Psychológovia v takýchto prípadoch odporúčajú negatívny wording: 

Nechcem, aby si ľudia o mne mysleli, že som nezodpovedný. Práve preto som nikdy nemal sex bez kondómov. Mimochodom,  nepoužívať kondómy je hlúpe. Tí, čo tak nerobia, myslia svojimi genitáliami namiesto mozgu. Ľudia ako oni nemajú ciele, sú nezodpovední a nedávajú na iných ohľad. Mať nechránený sex nie je len zlé rozhodnutie, ale aj hlúposť.

Dobrovoľníci, ktorí čítali jeden z textov, mali v dotazníku odhadnúť, koľko percent študentov na intrákoch používa kondómy. Tí, čo čítali pozitívnu reklamu, odhadli, že nepoužívanie kondómov je omnoho častejšie než bol odhad druhej skupiny. 

Pre diablov

Pre nás, moji milí diabolskí géniovia, z toho vyplývajú jednoduché riešenia. Napr.:

A všetci ostatní si prečítajte knihu Sold on Language: How Advertisers Talk to You and What it Says About You, skadiaľ pochádza tento príklad. Must read.

A must read sú samozrejme aj ďalšie časti tohto seriálu.