truestory.sk

Hlavným impulzom, prečo som začal rozmýšľať o transmédii bol TEDxTransmedia, ktoré bolo minulý rok vo Švajčiarsku. Čo ma naučil minulý ročník, o tom som už kedysi písal.

30. septembra bolo druhé pokračovanie akcie - a videa z toho sú už chvíľku online. Pozrite si 20 prednášok, oplatí sa. Alebo kašlite na to, to dôležité z prezentácii bude postupne aj na tomto blogu. 

Jazyk vizuality

Výborným úvodom do témy je prednáška Michela Reilhaca z televízie Arte. Reilhac v nej hovorí, ako sa zmenil spôsob, ktorými média komunikujú s divákom.

Film sa za roky vyvinul v sofistikovaný vizuálny jazyk - všetko sa v ňom komunikuje cez obraz. Aj vďaka filmu sme výrazne vizuálnou kultúrou a naše oči sú využívané na komunikáciu ako bolo pred 100 rokmi čistou utópiou. 

Vizualita ale už dnes nestačí. Dnes máme totiž aktívneho diváka, nielen pasívneho prijímateľa, ktorý akceptuje obsah. V takomto svete je už jazyk pasívnych obrazov trocha málo. 

Čo je teda jazykom, ktorým s ním komunikujeme? Reilhac ho nazýva jazykom správania - nekomunikujeme slovami, nie vôňou, nie obrazom, ale tým, že sa snažíme usmerňovať kroky užívateľov, ovplyvňovať ich samotné činy.  

Jazyk správania

Jazyk správania je ale zatiaľ nový a ako ho dokonale využiť, ešte nevieme - rovnako ako Lumiérovci nevedeli, ako poriadne využiť jazyk filmu. 

Podľa Reilhaca sa ale zatiaľ objavujú tri základné štruktúrne prvky tohto jazyka 

1. playing - teda interakcie medzi ľuďmi cez herné mechanizmy
2. hoaxing - teda stieranie rozdielov medzi realitou a fikciou
3. sharing - teda zdieľanie, ale aj spolupatričnosť

Tento jazyk nie je konštrukt, umelý výmysel. Používame ho prirodzene, rovnako ako prirodzene používali vizuálny jazyk priekopníci kinematografie. Filmári ho za desaťročia dokázali vypilovať do množstva variácii a technickej dokonalosti, teraz rovnaké učenie na vlastnej skúsenosti čaká nás.

Toto sú skvelé časy, vážte si ich. A kuk aj na video s Reilhacom. 

Smiech začali do komediálnych seriálov pridávať už v 50. rokoch. Vtedy technika neumožňovala nahrávať pred živým publikom, ale šou sa točili filmovými postupmi a čosi tomu chýbalo.

Ak vám lezie na nervy, že v sitkomoch vás navádzajú, kde sa smiať, neznášajte Charlesa Douglassa, zvukára z CBS – ten to vymyslel. Vlastne jeho klasické 60 ročné nahrávky rôznych druhov smiechov sú čiastočne používané ešte aj v súčasných sitkomoch. Na Frasierovi sme sa smiali spolu s mŕtvymi ľuďmi. 

Najbližšie desaťročia sa mnoho ľudí postavilo na odpor – medzi nimi napríklad aj producenti M.A.S.H. alebo Bill Cosby – ale nahratý smiech sa stal priemyselným štandartom. Čísla hovorili jasne – neexistovala úspešná šou, ktorá by bola bez smiechu na pozadí. Všetci, čo sa o to pokúsili, tak rýchlo skončili s pokusom, alebo so svojou šou. Hovorilo sa, že diváci nie sú schopní rozlíšiť komediálny seriál ak tam nie je smiech. 

Vek trápna a smútku

Chvalabohu sme už preč od tejto doby. A to vďaka objavu trápneho ticha.  

Začalo s tým HBO, potom sa na to napojila vlna nových „dokumentárnych“ sitkomov– Office a Modern Family sú úspešnými príkladmi. Úpadok smiechov kopíroval vzostup žánru cringe comedy, postavenej na ubližovaní postavám. Pozrite si napríklad seriál Louie, najsmutnejší komediálny seriál, aký bol kedy natočený – keby tam boli umelé smiechy, tak sa pravdepodobne rozplačete.   

A tí, čo používajú umelé smiechy, tak sa to snažia zakryť – How I Met Your Mother, Two and Half Man a Big Bang Theory zhodne tvrdia, že ich smiech je od reálneho najatého publika, ktoré videlo v časť predpremiére alebo pri nahrávaní. To áno, akurát ešte aj ten smiech je upravovaný a vyrovnávaný. 

Posunuli sme sa aj v psychologických výskumoch. V 1974 bol publikovaný výskum, podľa ktorého sa ľudia smejú viac, keď je pri seriáli prirobený smiech z plechovky. 

Nové výskumy - so skenovaním mozgu cez fMRI - ale ukazujú, že ľudia sa smejú rovnako na vtipoch v oboch druhoch seriálov. A pritom sa im v mozgu rozsvietia presne tie isté oblasti. 

Čo z toho

Celé nás to učí ale minimálne to, že smiech nie je len jeden.  A má rôzne funkcie.

Ak sedíte sami v obývačke a pozeráte seriál, nahratý smiech vám skutočne môže dať pocit, že ste v spoločnosti. Má sociálnu funkciu a vie byť dobrou terapiou. 

Rovnaký efekt ale môžete vyvolať aj trápnosťou. Ľudia sa smejú, lebo im je nepríjemne – aby práve smiechom rozriedili trápnu situáciu. 

V oboch prípadoch ale na to potrebujete používať smiechy aj trápnosť funkčne. Ak je umelý smiech náhradou za zle napísaný alebo zle zahratý joke, tak sa stane opak toho čo chcete.

A viem, že to je taká banálna pravda, len som pozeral Zitu na krku a Hoď svištom, tak mi len tak nejako napadlo.

Knihy pre hollywoodskych scenáristov sú plné formuliek, ktoré máte naplniť, aby bol váš scenár úspešný. Každá kniha ich má síce rôzne, sú ale variáciou na jednu a tú istú – trojaktovú štruktúru. 

Podľa Hollywoodu dobrý film vyzerá presne takto:

Čo to je tá trojaktovka

Toto ale nie je len nejaká teória, ale základný kuchársky recept Hollywoodu. 

Hollywoodsky scenár má tradične 120 strán a je rozdelený na tri časti – väčšinou pomere 30 / 60 / 30. Každý akt ústí do momentu najväčšieho napätia, tzv. plot pointu. Každý plot point obráti príbeh naruby a nikdy nie je možná cesta naspäť. 

Hollywoodsky mainstreamový scenár je robený na percentá. Napríklad 20% scenára musí prísť k momentu, keď hrdina je nútený opustiť zabehnutý spôsob života. V sci-fi je to miesto, kde sa prvýkrát objavia mimozemšťania, pred ktorými budeme zachraňovať planétu, v akčnom filme práve tu príde hrdina o možnosť voľby a musí sa postaviť nepriateľovi, v romantickej komédii sa práve v tomto percente ľudia zaľúbia / rozídu.  

Vezmite si k filmu hodinky, pozrite si minutáž a môžete si trénovať svoje veštecké schopnosti. Bude vám to fungovať. 

Aký je s tým problém

Keď som začínal na scenáristike na VŠMU, hltal som tieto scenáristické príručky. Tvárili sa ako dokonalé návody, rýchle recepty na úspech, ktoré vám odpovedia na väčšinu otázok. O to viac som bol frustrovaný, keď tie moje príbehy sa do týchto štruktúr nechceli napasovať, alebo keď som ich tam natlačil nasilu, tak to bolo z toho cítiť a nikdy to nedopadlo dobre. 

Chyba bola zjavne vo mne – autori týchto scenáristických kníh totiž hovorili, že trojaktovka musí byť, pretože tak už písal Aristoteles. Tí najodvážnejší dokonca tvrdili, že to je jediná prirodzená štruktúra, ktorá kopíruje život – lebo aj náš pozemský život má tri akty (narodenie, život, smrť). 

V skutočnosti je to troška inak

• Súčasná teória o tom, ako musí vyzerať príbeh, je hlavne dôsledok vlny štrukturalizmu v 80. rokoch a megaúspešnej knihy Syda Fielda Screenplay: The Foundation of Screenwriting
• Nie každý úspešný hollywoodsky film musí byť v trojaktovke. Často je to skôr naopak – trojaktovku v ňom nájdu až tí, čo ju tam veľmi chcú nájsť. Je mnoho príkladov úspečných nelinerárnych príbehov, antipríbehov, dvoj a štvoraktoviek
• Americkí režiséri, ktorí nastúpili v 90. rokoch a neskôr (Tarantino, Soderbegh, Jonze,…) skôr popierali trojaktovku alebo sa jej priamo vysmievali (Adaptácia)

Čo je podstatnejšie: trojaktovka je v prvom rade produkčné pravidlo. Ak ste scenárista v Amerike, váš scenár prechádza rukami desiatok ľudí, kým príde k realizácii. Dostane ho A, ktorý ho posunie B, ten C, až do konca abecedy a všetci sa musia zhodnúť na tom, že ten scenár je dobrý. Aby to dokázali, potrebujú spoločné kritériá, na základe ktorých to môžu posúdiť – a tu sa trojaktovka veľmi hodí. A do štúdii chodí také množstvo scenárov, že si spočiatku scenár ani neprečítajú – a to, či ho posunú vyššie, rozhodujú tak, že otvoria na 1, 20 a 90 strane a zistia, či má zaujímavé plot pointy, ak nie, ide do koša. 

A čo je najpodstatnejšie: trojaktovka má v scenáristických bibliách taký úspech hlavne preto, lebo je pre lektorov jednoduchšie vysvetliť, že ak píšete horor, práve na 20 strane má prísť chlapík s veľkou kudlou a zamknúť dvere, než vysvetliť, ako funguje ľudský strach. Štruktúra je ľahká na naučenie, horšie je to hlavným merítkom dobrého scenára – emóciami, ktoré je schopný vyvolať.

Reklama a guruovia

Toto ale nie je problém len Hollywoodu. Reklama je plná návodov, aké parametre má mať kvalitný print alebo aký je zaručený úspech na facebookovú kampaň. Na žurnalistike vás naučia zaručené recepty na dobrú reportáž, guru manažmentu vám zase rád za malý poplatok prezradí, že svoj čas musíte organizovať len podľa jeho techniky, inak skončíte ako vystresovaná troska v zabudnutí. 

Tieto návody sú len tiež často len produkčné, lebo klient má na marketingovom oddelení 10 blbcov, ktorí sa musia zhodnúť, že len jedine sex predá ich vysávač. Alebo často len lektor nie je schopný vás dať do väčšieho obrazu a tak sa zameria na čiastkové veci: napríklad že facebookový status musí byť pozitívny a vyjsť ráno o 9:00. 

Nikdy ale nie je len jedna cesta. Kto to tvrdí, klame.

A keď to zistíte, snáď vám to uvoľní ruky a prestane vás práca frustrovať - u mňa to tak fungovalo so scenármi. Ale samozrejme - ani to nie je bohvieaký návod a môže to dopadnúť aj presne opačne.

Včera som písal scenár pre reláciu Pavla Grausa, ale nakoniec som štart novej sezóny odložil. Dôvod je zjavný pre hocikoho, kto bol včera aspoň 5 minút na sociálnych sieťach. Toto nie je úplne ten kontext, do ktorého by sa ujalo naše divné video.  

Ale nemyslím si, že humor do tejto situácie nepatrí. Toto podľa mňa nie je nutne pohŕdanie obeťami:

Humor patrí všelikde. A čím horšia situácia, tak tým viac.

Holokaust joke

Narazil som minulý týždeň na 11-ročnú štúdiu humoru z Univerzity v Tel-Avive. Výskumníci sa pýtali na humor 55 ľudí, ktorí prežili holokaust. Ako to bolo s humorom v tých najotrasnejších podmienkach, aké sa dajú predstaviť?

„Pozri, ak si povieš, že zomrieš, tak zomrieš ešte predtým ako budeš skutočne mŕtvy. Mal by si vedieť, že mnoho ľudí kvôli tomu zomrelo ešte predtým, než prišiel ich čas, a to preto že nevedeli ako sa smiať na sebe.“

„A hovoril som – ľudia, jedzme a uvidíme, čo za plameň z nás bude….“ 

„Moyshe, prečo ješ mydlo? – Lebo keď urobia aj zo mňa mydlo, tak chcem pekne voňať.“

 „Keď sme boli nastúpení na cintoríne v daždi a prestupovali na mieste, aby nám nezamrzli nohy, často sa stávalo, že zo zeme vyliezla kosť. Hovorili sme: Aha, tvoj starý otec, aha, tvoj ujo. Nevedeli sme, na koho hrobe dupoceme.“

„Takto: bez humoru by sme všetci spáchali samovraždu. Robili sme si srandu zo všetkého. Humor nám pomohol ostať človekom, aj napriek ťažkým podmienkam.“

„Keď robili so mnou rozhovor pre Spielberga a spýtali sa, prečo si myslím, že som prežil, pravdepodobne očakávali, že im poviem o šťastí alebo podobných veciach. Povedal som im, že si myslím, že to bol smiech a humor, že sme nebrali veci tak, ako sme ich žili, ale že sme si ich upravovali na niečo iné. To je to, čo mi pomohlo – nerozmýšľal som o zázrakoch a nemyslel som si nič, akurát na to, ako nebrať veci vážne, a myslím že toto mi pomohlo. Pretože to všetko bolo príliš absurdné, že toto môžu robiť ľuďom.“ 

A môžem hovoriť aj ja? 

Ak ste priamo v hroznej situácii, máte plné právo na humor. Je to jeden z najlepších obranných mechanizmov, aký máme. 

Ak ale situáciu komentujem zdiaľky a situácia sa ma priamo netýka, kedy môžem hovoriť vtipy? Kedy sa bránim a kedy som len cynické hovädo? A ak aj je to pre mňa obranný mechanizmus, kedy by som sa mal s niekým o to deliť? 

Včera som tú hranicu nevedel nájsť, tak som reláciu zrušil. A budúci týždeň asi nebudem o nič múdrejší - a preto radšej budem písať tak, aby som sa týmto otázkam úplne vyhol.

(k téme je aj toto)

(a pre čierny aktuálny humor Sickipediu)

Keď som mal 17, tak som si hovoril, že by bolo fajn, keby ma raz živilo písanie a tie moje veci chcel niekto aj publikovať. Mám 23 a toto bol prvý (pol)rok, kedy by som sa uživil len písaním na voľnej nohe a mediálneho priestoru som mal viac, než som dokázal rozumne napĺňať. 

Moje súčasné písanie by sa dalo rozdeliť do troch skupín: 

1.

Keď píšem komerčné videá a copytexty, tak je to ľahká práca. Ak spravíte pár desiatok (stoviek) takýchto vecí, tak ich už časom smolíte veľmi rýchlo. Je to len remeslo – stačí sa naučiť pár trikov a tie používate stále dookola.  Viete, ako položiť otázku tak, aby ste dostali od respondenta odpoveď, ktorú potrebujete, alebo ako rozhodiť dreveného človeka pred kamerou, nech je aspoň trocha použiteľný. 

Bez toho, aby ste svoju prácu flákali, tak riešite akurát to, koľko času vám to zaberie a či sa to za tie peniaze oplatí.

2.

Keď píšem veci ako je tento blog, stĺpčeky pre SME alebo reláciu pre Grausa, tak je to skôr o vlastnom imidži. Riešim, ako ma budú vďaka tomu vnímať známi/neznámi a ako ja sám seba. Toto sa už nedá písať stále podľa zabehaných koľají – lebo ak aj vás neprekuknú ostatní, tak vy tie vlastné bullshity z lenivosti odhalíte určite. 

Neriešite čas a peniaze, akurát to, či vás to baví a čo si o tom myslí to maličké publikum. A keď zistíte, že rodičia prežijú, keď vás 100-tisíc ľudí uvidí, ako beháte v mraze holý na Kráľovej holi, alebo že sa pokojne môžete priznať ku krádežiam v celoštátnom denníku, tak tá práca začne byť veľmi príjemná. 

3.

Keď píšem scenáre, tak je to iný level. „Kreatívne“ formulky lákajú, ale vždy sú len nepoužiteľné a slepá cesta. Každý jeden scenár je jedno samostatné trápenie. 

Mojou prácou je ubližovať svojim vlastným postavám toľko, koľko to dá (a v komédii viac ako v dráme). Postavy, ktorým neubližujete, sú nutne nudné – a maximálne s nimi napíšete melodramatickú sprostosť. A aby to ale nebolo jednoduché, tak okrem ubližovania ich musíte ešte aj chápať.

Končí to väčšinou tým, že si týždeň prehrávate v hlave dookola, ako asi sa cíti malý chlapec, keď mu povie mama o smrti otca – a lovíte v pamäti útržky z všelijakých vlastných malých tragédií, z ktorých ale ani jedna nie je dostatočne zaujímavá, aby sa o nej samostatne oplatilo písať. 

Výsledkom by mal byť pocit, že robíte niečo podstatné. A to, že ste to spravili skutočne dobre, zistíte tak, že sa to hanbíte ukázať svojim najbližším – lebo tí sú schopní si tieto útržky pospájať dokopy a ani pre jednu stranu nie sú títo kostlivci zo skríň príjemní.

Ehm?

Teraz mám 23, žiadne dieťa na krku, som bez hypotéky a nešetrím si ani do prasiatka na auto a luxusnú dovolenku. True story. 

Vlastne mám celkom málo ambícii a ani nemám pocit, že ich nutne potrebujem. Akurát by bolo fajn, že keď o pár rokov napíšem podobný patetický sumár, tak  aby tam bolo pár vetami spomenuté, že sa stale uživím textami, ale že už to chvalabohu nerozdeľujem – že už sú len za slušné peniaze, že ma bavia písať a že sa mi občas zdá, že to čo robím, je aj nejakým spôsobom dôležité. 

Prvý blbý sen vyšiel a toto - no však uvidíme. A keď nie, tak jebal pes.

</selfhelp>