Smiech začali do komediálnych seriálov pridávať už v 50. rokoch. Vtedy technika neumožňovala nahrávať pred živým publikom, ale šou sa točili filmovými postupmi a čosi tomu chýbalo.

Ak vám lezie na nervy, že v sitkomoch vás navádzajú, kde sa smiať, neznášajte Charlesa Douglassa, zvukára z CBS – ten to vymyslel. Vlastne jeho klasické 60 ročné nahrávky rôznych druhov smiechov sú čiastočne používané ešte aj v súčasných sitkomoch. Na Frasierovi sme sa smiali spolu s mŕtvymi ľuďmi

Najbližšie desaťročia sa mnoho ľudí postavilo na odpor – medzi nimi napríklad aj producenti M.A.S.H. alebo Bill Cosby – ale nahratý smiech sa stal priemyselným štandartom. Čísla hovorili jasne – neexistovala úspešná šou, ktorá by bola bez smiechu na pozadí. Všetci, čo sa o to pokúsili, tak rýchlo skončili s pokusom, alebo so svojou šou. Hovorilo sa, že diváci nie sú schopní rozlíšiť komediálny seriál ak tam nie je smiech. 

Vek trápna a smútku

Chvalabohu sme už preč od tejto doby. A to vďaka objavu trápneho ticha.  

Začalo s tým HBO, potom sa na to napojila vlna nových „dokumentárnych“ sitkomov– Office a Modern Family sú úspešnými príkladmi. Úpadok smiechov kopíroval vzostup žánru cringe comedy, postavenej na ubližovaní postavám. Pozrite si napríklad seriál Louie, najsmutnejší komediálny seriál, aký bol kedy natočený – keby tam boli umelé smiechy, tak sa pravdepodobne rozplačete.   

A tí, čo používajú umelé smiechy, tak sa to snažia zakryť – How I Met Your Mother, Two and Half Man a Big Bang Theory zhodne tvrdia, že ich smiech je od reálneho najatého publika, ktoré videlo v časť predpremiére alebo pri nahrávaní. To áno, akurát ešte aj ten smiech je upravovaný a vyrovnávaný. 

Posunuli sme sa aj v psychologických výskumoch. V 1974 bol publikovaný výskum, podľa ktorého sa ľudia smejú viac, keď je pri seriáli prirobený smiech z plechovky. 

Nové výskumy - so skenovaním mozgu cez fMRI - ale ukazujú, že ľudia sa smejú rovnako na vtipoch v oboch druhoch seriálov. A pritom sa im v mozgu rozsvietia presne tie isté oblasti. 

Čo z toho

Celé nás to učí ale minimálne to, že smiech nie je len jeden.  A má rôzne funkcie.

Ak sedíte sami v obývačke a pozeráte seriál, nahratý smiech vám skutočne môže dať pocit, že ste v spoločnosti. Má sociálnu funkciu a vie byť dobrou terapiou. 

Rovnaký efekt ale môžete vyvolať aj trápnosťou. Ľudia sa smejú, lebo im je nepríjemne – aby práve smiechom rozriedili trápnu situáciu. 

V oboch prípadoch ale na to potrebujete používať smiechy aj trápnosť funkčne. Ak je umelý smiech náhradou za zle napísaný alebo zle zahratý joke, tak sa stane opak toho čo chcete.

A viem, že to je taká banálna pravda, len som pozeral Zitu na krku a Hoď svištom, tak mi len tak nejako napadlo.

3

Čo je vtipné na tom, ako dieťa spadne pri sfukovaní sviečky pod stôl? „Je to milé,“ znie klasické zdôvodnenie.

Nie je. To dieťa to bolelo a my sme sa na tom smiali.

Nejde len o fyzický humor (slapstick). Americké sitcomy sú celé postavené na utrpení.

Nedajte sa oklamať nahratými smiechmi a pozrite sa triezvo napríklad na Frasiera – je to príbeh o opustenom mužovi, neschopnom mať dlhý vzťah, s dieťaťom na druhom konci krajiny. Býva so svojim otcom – opusteným vdovcom, ktorý je jeho „pain in the ass“. Ľudia sa na tom dokázali smiať 11 rokov vkuse. A keby boli všetci v seriáli šťastní, nemali by už o čo hrať – a bola by to nuda. 

Najviac súčasného humoru sa točí okolo utrpenia a urážok.

O pocite nadradenosti

Smiechom sa porovnávame s ostatnými, zhadzujeme ich inteligenciu, sociálny status alebo telesnú neschopnosť.  

Sme necitlivé hovädá? Nie tak celkom. Skôr ide o pocit nadradenosti. Jedna z teórii smiechu totiž tvrdí, že ľudia sa smejú, aby ukázali, že sú nadradení voči ostatným. 

  • Smejeme sa na vtipnej pointe, aby sme iným ukázali, že to chápeme. 
  • Smejeme sa na politikoch (alebo Cigánoch), aby sme ukázali, že sme niečo viac. 
  • Smejeme sa na príhodách kamarátov, lebo nám sa to stať nemôže. 

Vládne nám neistota

Teda – vlastne sa nám to stať môže. To je pointa.

Smejeme sa, lebo nie sme si istí našim statusom, inteligenciou alebo či tiež raz nebudeme opustení a foter nám do nášho krásneho bytu nedovlečie divného psa a hnusné staré kreslo.  

Navyše, smiať sa je ľahšie. Prvý spôsob, ako sa cítiť nadradene je totiž príliš zložitý - niečo reálne dosiahnuť. Vysmiať sa z tých, čo sa nikam nedostali, ale veľmi sa snažia (viď ako sú stavané filmy Coenovcov), je pritom malina. 

Dva výroky a dve videá

Humor je reakcia na tragédiu. Vtip je vždy na niekoho účet,“ hovoril profesor Alan Dundes. 

Veľké množstvo humoru je orientované na zabezpečenie statusu quo, zosmiešňovaním deviantného správania a tým uistenie majority, že ich spôsob života je správny… Je využívaný ako zbraň „nás“ proti „nim“,“ hovoril Freud.

Odporúčam Comedy Writing Secrets (lepšia kniha než jej názov). Tam sa dozviete aj ďalších 7 teórii, ako funguje humor. Táto je moja obľúbená.