Smiech začali do komediálnych seriálov pridávať už v 50. rokoch. Vtedy technika neumožňovala nahrávať pred živým publikom, ale šou sa točili filmovými postupmi a čosi tomu chýbalo.
Ak vám lezie na nervy, že v sitkomoch vás navádzajú, kde sa smiať, neznášajte Charlesa Douglassa, zvukára z CBS – ten to vymyslel. Vlastne jeho klasické 60 ročné nahrávky rôznych druhov smiechov sú čiastočne používané ešte aj v súčasných sitkomoch. Na Frasierovi sme sa smiali spolu s mŕtvymi ľuďmi.
Najbližšie desaťročia sa mnoho ľudí postavilo na odpor – medzi nimi napríklad aj producenti M.A.S.H. alebo Bill Cosby – ale nahratý smiech sa stal priemyselným štandartom. Čísla hovorili jasne – neexistovala úspešná šou, ktorá by bola bez smiechu na pozadí. Všetci, čo sa o to pokúsili, tak rýchlo skončili s pokusom, alebo so svojou šou. Hovorilo sa, že diváci nie sú schopní rozlíšiť komediálny seriál ak tam nie je smiech.
Vek trápna a smútku
Chvalabohu sme už preč od tejto doby. A to vďaka objavu trápneho ticha.
Začalo s tým HBO, potom sa na to napojila vlna nových „dokumentárnych“ sitkomov– Office a Modern Family sú úspešnými príkladmi. Úpadok smiechov kopíroval vzostup žánru cringe comedy, postavenej na ubližovaní postavám. Pozrite si napríklad seriál Louie, najsmutnejší komediálny seriál, aký bol kedy natočený – keby tam boli umelé smiechy, tak sa pravdepodobne rozplačete.
A tí, čo používajú umelé smiechy, tak sa to snažia zakryť – How I Met Your Mother, Two and Half Man a Big Bang Theory zhodne tvrdia, že ich smiech je od reálneho najatého publika, ktoré videlo v časť predpremiére alebo pri nahrávaní. To áno, akurát ešte aj ten smiech je upravovaný a vyrovnávaný.
Posunuli sme sa aj v psychologických výskumoch. V 1974 bol publikovaný výskum, podľa ktorého sa ľudia smejú viac, keď je pri seriáli prirobený smiech z plechovky.
Nové výskumy - so skenovaním mozgu cez fMRI - ale ukazujú, že ľudia sa smejú rovnako na vtipoch v oboch druhoch seriálov. A pritom sa im v mozgu rozsvietia presne tie isté oblasti.
Čo z toho
Celé nás to učí ale minimálne to, že smiech nie je len jeden. A má rôzne funkcie.
Ak sedíte sami v obývačke a pozeráte seriál, nahratý smiech vám skutočne môže dať pocit, že ste v spoločnosti. Má sociálnu funkciu a vie byť dobrou terapiou.
Rovnaký efekt ale môžete vyvolať aj trápnosťou. Ľudia sa smejú, lebo im je nepríjemne – aby práve smiechom rozriedili trápnu situáciu.
V oboch prípadoch ale na to potrebujete používať smiechy aj trápnosť funkčne. Ak je umelý smiech náhradou za zle napísaný alebo zle zahratý joke, tak sa stane opak toho čo chcete.
A viem, že to je taká banálna pravda, len som pozeral Zitu na krku a Hoď svištom, tak mi len tak nejako napadlo.
