Virálny hit z posledného obdobia: opica s AK-47. Doteraz cez 9 miliónov videní. Tí, čo ste to ešte nevideli, tak to vyzeralo takto: 

Písal o tom Mišo Pastier na svojom blogu. A dôvod, prečo to dávam na blog aj ja, sú tieto jeho vety: „Zbytočne skryté. Keď je niečo dobré, šíri sa to aj so značkou. Absolútne ju netreba skrývať ale radšej vymýšľať koncepty, kde je pokojne hlavným hrdinom. Ľudia radi zdieľajú aj úplne zjavnú reklamu, dobrú reklamu.“

Budem s Mišom nesúhlasiť. A nie v tom, či ľudia budú zdieľať aj zjavnú reklamu. Ale v tom, že to nie je jediná cesta. A že tvorcovia novej verzie Planéty opíc, ktorí stoja za tým videom, vedeli presne, čo robia. 

O čo im ide 

Video s opicou je klasickým príkladom transmédie. Tá sa snaží rozšíriť príbeh z jedného média (filmu Planéty opíc) do iného média (Youtube). Vychádza pritom z predpokladu, že ľudí viac zabavíte a dostanete viac na svoju stranu, ak vo všetkých médiach nebudete opakovať to isté, ale vždy prídete s novým uhlom (fiktívny dokument) a jediným styčným bodom bude komplexný svet (opice porazili ľudstvo a ovládli nás). Často sa používa časový posun – film pracuje s postapokalyptickou budúcnosťou, fiktívny dokument zase s našou prítomnosťou.  

Planéta opíc sa mohla spropagovať klasicky – len trailerom (mimochodom, doteraz 4 milióny videní). Tvorcovia by získali pozornosť, ale ich divák v kine by stále mal pocit, že pozerá na sci-fi odtrhnuté od reality a že sa to nikdy reálne nemôže stať. 

Fiktívne dokumenty na Youtube majú práve vytvoriť dojem, že je to veľmi reálne. Možno vám to nespropaguje prvý film, ale ak plánujete oživiť celú filmovú sériu, tak je to rozumná cesta. Navyše sú súčasťou expozície filmu, tvarujú pocit, s ktorým už ako divák idete do kina.

Kontext je viac, ukázal 2012

Aby bolo jasnejšie, o čo týmto fiktívnym dokumentom išlo, treba sa pozrieť na príklad filmu 2012

Jeho tvorcovia pochopili, že pre ich film bude najlepšou reklamou, ak nebudú len ďalším katastrofickým filmom o vymyslenej hrozbe, ale ak sa bude koniec sveta v roku 2012 zdať reálny. A strhne sa okolo toho reálna hystéria. 

Išli na to radikálne a podľa mňa za hranicou etiky.  Všetkú snahu investovali do toho, aby namiesto príbehu filmu spropagovali background filmu – teda, že končí mayský kalendár, čo má byť dôkazom konca sveta. Pre tento účel vytvorili napríklad stránku fiktívneho inštitútu pri NASA, ktorý sa týmto fenoménom  zaoberá a dodá tomu celému na kredibilite (za čo si neskôr vyslúžili od NASA žalobu). 

Aby pohli kontextom (a nielen propagovali svoj kontent), dôsledne zakrývali, že za tým stoja oni. Film sa tváril, že je len reakciou na hystériu, adaptáciou hrozby, nie že ju priamo vyvolal. 

Výsledkom toho bola nebývalá mediálna pozornosť téme, písali o tom snáď všetky média (bulvár o tom, že umrieme, seriózne periodiká tvrdili, že to je celé sprostosť). Na webe zase stámilióny odkazov, keď si googlite „koniec sveta 2012“ – a pribúdajú ďalšie, aj keď už film má 2 roky po premiére.    

A keď si už vytvoríte takéto mediálne prostredie, potom svoj film úspešne spropagujete aj obyčajným trailerom, ktorý by inak zanikol.   

Čo z toho 

Transmédia nie je len buzzword, ale reálna alternatívna cesta na propagáciu.

Funguje hlavne vtedy, ak vašou úlohou nie je spropagovať konkrétnu značku, ale základnú myšlienku (napríklad ako v prípade Planéty opíc, že ľudstvo sa dokáže zničiť samé vlastnými zbraňami).

Principiálne pracuje s tým istým, čo robí už dlhé roky PR alebo napríklad vojenská propaganda. Práve tam je skrývanie autora a log jedným zo základných pracovných nástrojov. 

Reklama tak chvalabohu nie je len o „make my logo bigger“. A tých, čo sa proti hlavnému prúdu vedia zmysluplne postaviť, netreba len kritizovať, ale aspoň troška pochváliť za odvahu. Hlavne – ako v prípade Planéty opíc - keď to robia inovatívne a bez toho, aby prekročili hranice etiky. 

Pozrite si aj ostatné videá z fiktívnej série o tom, ako opice ovládli svet ľudí. Mňa nachytali na opici s mačetou, hneď som googlil, kedy ten dokument má premiéru, lebo si ho chcem pozrieť:

Zabudnite na píplmetre. Z nich máme informácie o tom, že niekto pozerá Farmár hľadá ženu, ale nie to, čo si o tom myslí.

O čom debatuje divák s manželkou, keď pozerajú spolu reality šou? A čo presne rozoberá, keď sedí s kamarátmi v krčme a bavia sa o Mafstory?

Ak témy konverzácii na Twitteri kopírujú reálny život (čo u nás nie, ale v USA áno), tak konverzácie o jednotlivých tv žánroch vyzerajú asi takto:

Reality šou ako Farmár hľadá ženu

  • 14 percent ľudí nadáva, aké to je stupídne, ale aj tak to pozeráva
  • 22 percent ľudí sa cíti vinných, že sa im to páči
  • 12 percent to obdivuje

Dráma ako Dr. Ludsky

  • 11 percent debatuje o hercoch a postavách
  • 34 percent ľudí nabáda, aby ste to pozerali

Komédia ako Profesionáli

  • 25 percent ľudí nabáda k pozeraniu
  • 30 percent ľudí debatuje o hercoch a postavách

A aký má debata časový priebeh?

Pri komediálnych seriáloch sa o nich veľmi veľa diskutuje priamo po odvysielaní, potom konverzácia klesá. Pri dráme to rastie / klesá pomalšie.

Údaje a graf sú z tejto prezentácie. Must read pre každého z televízie a zadávateľov reklamy.

5
We know how to create games where the formal mechanics are about climbing a ladder of status. I don’t know how to make a game that is about the loneliness of being at the top.

Sľubujem, že to je už posledný citát z tej výbornej knihy

Hry sú skutočne prevažne o tom istom - ako sa dostať na vrchol, ako byť lepší ako iní. 

Koľko je takých filmov, kníh alebo hudby? A koľko je filmov, kníh a hudby o “samote na vrchole”? Ten pomer je omnoho vyrovnanejší. 

Staré média sa majú čo učiť od tých nových, ako sú hry. Platí to ale aj naopak. 

3

A tremendous amount of the content pumped through media today has as its goal mere comforting, confirming and cocooning. We gravitate toward the music we already like, the morals we already know, the characters who behave predictably.

Seen in the most pessimistic light, this is irresponsible. When the world shifts around those people, they will lack the tools to adapt.

Skúste si to nalepiť doma na stenu, ak ešte snívate o úplne personalizovanom webe. Alebo keď sami nejakú podobnú službu spúšťate.

(citát je znova z knihy Theory of Fun for Game Design). 

(k téme ešte odporúčam aj toto

Historický trend v hrách nám ukazuje, že vždy, keď je vynájdený nový žáner hier, pohybuje sa smerom k väčšej komplexnosti až dovtedy, kým hry na trhu nie sú natoľko komplexné a zložité, že herní nováčikovia sa na nich nemôžu naviazať – vstupná bariéra je totiž príliš vysoko.

Môžeme to nazývať „faktor žargónu“, pretože je to spoločná charakteristika pre všetky formálne systémy.

Vyvolené komunity sa rozvíjajú, vznikajú základné požiadavky a čoskoro už len pár vzdelaných ich dokáže zmeniť.

Vo väčšine médii, cesta von vedie cez vývoj nových formálnych princípov (a taktiež kultúrne posuny). Niekedy to je vývoj vo vedomostiach o forme. Niekedy to je vývoj konkurenčného média, ktoré sa snaží zmocniť priestoru starého média, napríklad keď fotografia prinútila maľbu k radikálnej zmene umeleckej formy.

Pri hrách sledujeme neúprostnú cestu smerom k väčšej komplexnosti. Smeruje to ku komunite tých, ktorí dokážu hovoriť špecifickým jazykom, ovládať zložité a byť neustále informovaní.

Úprimne, tieto „vyvolené komunity“ sú prekrútením toho, o čom sú hry. Najhorší možný osud pre hry (a všeobecne – pre náš druh) bude to, ak sa z hier stane nika, niečo, čo hraje len elita, ktorá má na to tréning.

Bolo to zlé pre šport, bolo to zlé pre hudbu, bolo to zlé pre písanie, a bude to zlé aj pre hry.

(čítam knihu Theory of Fun for Game Design od Rapha Kostera. Výborná kniha, prijateľne teoretická a zároveň zábavná. Text vyššie je z 8. kapitoly, kde Koster varuje hry pred tým, čo sa filmom /všetkých starším formám a médiam/ už aspoň čiastočne stalo – sú príliš komplexné, formalistické a zahľadané do seba, bez vstupného bodu pre nováčikov)